Ak milujete jesenné prechádzky farebným lesom, využite ešte tieto slnečné dni a zatúlajte sa na Kapušiansky hrad. Odmenou vám bude nádherný výhľad na okolie. Tých najmenších určite zaujmú starobylé hračky, ktoré si tam našli svoje miesto vďaka práci dobrovoľníkov z o.z. SARUS a neformálnej skupine Kapušianskych rodiniek. Kapušiansky hrad sa nachádza na skalnom výbežku vrchu Zámčisko nad obcou Kapušany. Zrúcaninu sa nedá prehliadnuť. Je ju dobre vidieť už z hlavnej cesty pri výjazde z Prešova smerom na Vranov nad Topľou.

Zrúcaniny Kapušianskeho hradu prešli značnými rekonštrukciami, kedy boli opravené hradby a sprístupnená vyhliadková veža. Správcovský objekt a vyhliadková veža sú v tomto období otvorené denne okrem pondelkov (od 10.00 - 17.00).

Výhľady z hradu

Hrad opravili a o tri roky zbúrali

Hrad postavili v 13. storočí na mieste starého slovanského hradiska. Mal chrániť kráľovskú cestu vedúcu z Prešova na sever. Jeho prvým majiteľom bol rod Moglód. Po jeho vymretí prešiel do majetku kráľovskej komory a jeho veliteľom sa stal Henrich Tarczay, stúpenec Matúša Čáka. V roku 1312 počas bojov medzi Karolom Róbertom a Matúšom Čákom hrad zničili. Okolo roku 1410 ho dostal Andrej Kappy, ktorý postavil nový opevnený objekt. V súvislosti s tureckým nebezpečenstvom hrad v druhej polovici 16. storočia opevnili a prestavali, aby vyhovoval požiadavkám novej vojenskej techniky. V roku 1685 ho obsadil Imrich Tököli, ale v tom istom roku ho dobylo cisárske vojsko. Začiatkom 18. storočia sa hradu zmocnil Telekessy, veliteľ vojsk Františka II. Rákociho, ktorý hrad v roku 1709 podpálil. V roku 1712 ho provizórne opravili, ale už v roku 1715 ho na základe rozhodnutia snemu zbúrali. Od toho momentu objekt zostal neobývaný a na jeho mieste zostali iba ruiny.

Jeden hrad, dve legendy

Bolo to za panovania kráľa Mateja. Bratia Ján a Gregor Kapyovci si užívali na hrade blahobyt a radovánky a nedbali na vyhrážky kráľa, ktorý od nich žiadal poslušnosť. Keď mu došla trpezlivosť, v hneve poslal na Kapušiansky hrad vojsko s rozkazom: „Nech kameň na kameni neostane.“ Bratia so strachom, pozorujúc veľké zástupy vojska valiaceho sa pod hrad, rozmýšľali, ako si kráľa udobriť, aby ich nezničil. Rozhodli sa obdariť ho svojím bohatstvom. Zároveň však chceli šetriť. A tak, keď na nádvorí zbadali ponevierať sa malého smiešneho koníka, napadlo im, že na ňom aj malé vrecko so zlatom a s drahokamami bude vyzerať dobre. Keď sa ich sluhovia dostali ku kráľovi Matejovi, darom ho nepotešili. Zachmúrene ich vyprevadil so slovami: „Povedzte svojim pánom, že nepotrebujem od poddaných ani zlato, ani poklady, ale poslušnosť. A už sa mi practe aj s vašimi haraburdami.“ Lenže pri odchode sluhovia začuli dvoranov, ako sa rozprávajú o kráľovom synovi, ktorý bol vážne chorý. V hlave im skrsla myšlienka a vrátili sa s tým, že nesú kráľovmu synovi dar. Legenda hovorí, že keď choré dieťa uvidelo malé zvieratko, z očí mu zmizol chorobný lesk a do tváre sa mu vrátila zdravá farba. Kráľ šťastný z uzdravenia syna vrelo stisol sluhom ruky a poďakoval sa im. Koníka si nechal a vojakov spod hradu odvolal. Bratom Kapyovcom len odkázal, nech si poklady nechajú, ale nech sa lepšie správajú.

Druhá povesť o Kapušianskom hrade vraví, že dvaja nezvyčajne lakomí bratia z rodu Kapyovcov sa chceli zavďačiť kráľovi. Na dary pre neho si každý z nich nechal ušiť mech. Keď ale jeden z bratov zbadal, že mech toho druhého je menší, odstrihol i zo svojho – predsa nebude dávať viac. Takto napokon obom ostali iba mešteky. Len čo prešibaný kráľ skúpe dary dostal, poctil vraj Kapyovcov návštevou, nechajúc sa hostiť tak dlho, až lakomcom nezostalo v truhliciach jedinej zlatky.

Foto: Anna Revická
Zdroj info: wikipedia.org, pluska.sk