Vladimíra Ledecká pochádza zo Spišského Hrhova. Vyštudovala Právnickú fakultu v Košiciach. V súčasnosti je členkou tímu prezidenta Andreja Kisku, v ktorom vedie oddelenie regionálnej politiky a zastrešuje aktivity spojené s podporou podnikateľského prostredia. Od roku 2011 pôsobí ako predseda Parlamentu právnikov. Je zakladateľkou a ambasádorkou občianskeho združenia "Náš názor", ktoré rozvíja verejnú diskusiu o tom, čo by sa malo stať v našej dedine, meste, krajine, aby sa nám žilo lepšie. Momentálne žije a pracuje v Bratislave.

Čím ste chceli byť, keď ste boli malá?

Dlho som chcela byť novinárkou. V tom čase v televízii fičal seriál Superman a mne sa páčila rola Lois Lane, nebojácnej novinárky, ktorá bola vždy tam, kde sa niečo dialo. So zmenou seriálov sa menil aj kariérny vývoj. (Smiech). Seriál o právničke Ally McBealovej mi asi utkvel v pamäti natoľko, že som si za alma mater vybrala právnickú fakultu.

Splnil sa aspoň sčasti tento váš detský sen?

Sčasti áno. Snívala som o akcii, výzvach, prostredí, ktoré nepozná rutinu. Práca pre prezidenta takouto prácou je.

Čo nakoniec rozhodlo, že ste sa rozhodli študovať právo?

To, že som o práve nič nevedela. Nikto z mojej rodiny ani širšieho okolia právnikom nebol. Otec bol elektromechanik, strýko kominár, mamka študovala za zdravotnú sestru. Nikto z nás nevedel, čo právo obnáša. Všetky moje predstavy pramenili z filmov a Grishamových kníh. Naviac sa všetci jednotkári na gymnáziu rozhodovali medzi právom a medicínou, tak som si vybrala to, kde bolo menej krvi.

Hľadiac spätne do tých čias spôsob, akým si mladí ľudia vyberajú vysokú školu, hodnotím ako veľký deficit nášho školstva. Vo veku 16 rokov si vyberáte semináre a tým pádom aj vysokoškolský smer. Prirodzene študent siahne po tom, o čom počul, že je lukratívne, alebo živí rodičov. Pritom ide o rozhodnutie na celý život. Mladým treba pomôcť nájsť ich talent a ďalej ho rozvíjať. Nenechať ich živiť nezdravé mantry, ktoré sa zasekli v spoločnosti. Právo, medicína, politológia - to všetko sú krásne vedy, ale nie pre všetkých.

S dnešným rozumom by som sa rozhodovala inak. Skúsila by som grafický dizajn. Kamarátka ekonómka zúfa, že nešla na učiteľstvo. To by bola matikárka, škoda. Kamarát architekt ľutuje, že aspoň neskúsil réžiu. Dodnes má zošity plné filmových nápadov. Škoda talentu, ktorý mohol byť v slovenskej ekonomike efektívnejšie rozmiestnený.

So strýkom kominárom

Časť štúdia ste strávili v Salzburgu. Nelákalo vás zostať po škole v zahraničí? Prečo ste sa rozhodli vrátiť naspäť na Slovensko?

V Salzburgu som študovala a neskôr aj stážovala. V momente, keď som skončila vysokú školu, mala som najlepšiu pracovnú ponuku práve odtiaľ. Bola som rozhodnutá, že to skúsim v Rakúsku. Z trucu. Na Slovensku v tom čase predĺžili potrebnú prax pre budúcich advokátov z troch na päť rokov. Nahnevalo ma to, keďže som počas celého vysokoškolského štúdia pracovala, a vedela som, že ani 3 ani 5 rokov z človeka právnika neurobia. Zo strany ministerstva a advokátskej komory šlo o snahu zníženia záujmu o advokátske povolanie a tým aj budúcej konkurencie v advokácii. Čo sa im podarilo. Z tých najlepších študentov ročníka, ostal v advokácii len málokto.

Keď som o tomto mojom uvažovaní povedala Andrejovi Kiskovi, vtedy novozvolenému prezidentovi, ktorému som pomáhala v kampani, dal mi ponuku pracovať pre neho a ostať na Slovensku. Nie preto, že som bola dobrovoľníčkou v kampani. Nikdy nepadla dohoda o tom, že po zvolení budeme ďalej spolupracovať. Jednoducho ho štvalo, že tí mladí zo Slovenska odchádzajú.

Od nástupu do úradu sme do nášho tímu stiahli niekoľkých ďalších, ktorí pôsobili v zahraničí. Každý mesiac mám na oddelení stážistu, ktorý má zahraničnú skúsenosť, ale na Slovensku vidí nedostatok príležitostí. Práve takýchto mladých ľudí sa snažíme na mesiac pritiahnuť do paláca. Na to, že je tu nedostatok príležitosti im prikývnem, ale na to, že nie je v ich silách zmeniť to, na to už nie. To chceme v mladých vznietiť.

V súčasnosti ste členkou tímu prezidenta Andreja Kisku a vediete oddelenie regionálnej politiky. Čo všetko zahŕňa táto práca?

Celý tím prezidenta má len 70 ľudí. Vrátane vodičov, ekonomického aparátu, údržby budov a podobne. Samotnej politike sa venuje do 15 ľudí. Preto je veľmi ťažko špecifikovať, kto pracuje na čom. Sme malý tím zvyknutý reagovať na aktuálne spoločenské problémy. Spolupracujeme a vychádzame si v ústrety.

Gro mojej činnosti tvoria cesty prezidenta do regiónov. Kam ísť, koho stretnúť, na čo upozorniť vládu, čo by malo byť posolstvo, ktoré si všimne verejnosť prostredníctvom médií. V zahraničnej politike zodpovedám za rozvoj ekonomických vzťahov. Vyberám firmy, ktoré s nami do zahraničia vycestujú. Hľadám im partnerov, prepájam naše univerzity so zahraničnými. Všetko za pomoci amabasád, ktoré v zahraničí odvádzajú kus roboty. Ale odhliadnuc od týchto povinností, ak sa vyskytne veľký problém napríklad v zdravotníctve, všetci sedíme za okrúhlym stolom a je úplne jedno, či na tabuľke nad dverami visí regionálna politika alebo styk s médiami. Všetci sa zaoberáme tým najdôležitejším, čo sa práve deje.

Na Luníku IX v Košiciach

S akými najväčšími predsudkami ste sa doposiaľ vo vašom živote stretli?

Žena. Mladá. Blondína. Východniarsky prízvuk. Čo už tá môže vedieť? Ako sa tam asi dostala? Predsudky rôzneho druhu, ktoré ľudí neodnaučíte. Môžete ich len príjemne prekvapiť, ale ich prvý dojem nezmeníte.

Neraz sa mi stalo, že som veci s niekým riešila telefonicky, a keď sme sa stretli, neveril, že to ja som “Tá od prezidenta, s ktorou dva roky komunikuje. Taká mladá? Taká zodpovednosť?”

V paláci som začala pracovať, keď som mala 23 rokov. Bola som jeden z mnohých úradníkov. Mnohým som sa zdala na túto pozíciu primladá. V susednom Rakúsku sa v rovnakom čase stal 25 ročný človek ministrom zahraničných vecí (čoskoro bude ako 30tnik premiérom Rakúska). Noviny zaplavili správy o tom, že je v rakúskej politike konečne nová krv. Neskorumpovaná. Menej skúseností, viac vízií. Nová energia. Nevedela som pochopiť dva rôzne názorové svety vzdialené pár minút od seba. Dodnes ich neviem pochopiť. Prečo je mladá generácia tak podceňovaná? Neboli to práve mladí, ktorí nám v 89 vyštrngali zmenu? Niekedy menej skúseností znamená viac odvahy veci meniť.

Hovorí sa, že ak chce človek niečo zmeniť, nemá bojovať "proti tomu” ale má bojovať "za niečo”. Za čo “bojujete” vy?

Za slušnosť. Toto slovo podľa mňa obsahuje všetko, čo Slovensko v týchto dňoch najviac potrebuje. Slušný človek nekradne. Slušný človek neklame. Slušný človek neohovára. Slušný človek pozdraví, poďakuje, podá ruku. Slušný človek nenechá slabšieho bez pomoci. Slušný človek sa nevie tešiť z veľa, keď tí okolo majú málo. Slušný človek nie je ľahostajný.

Verím, že slušnosť je v každom človeku. Ale ako rastlinka nerastie bez vody, tak ani slušnosť nie je samozrejmosťou bez snahy byť lepším.

S brigádnym generálom Imrichom Gablechom, veteránom druhej svetovej vojny

Nedávno vzniknutou občianskou iniciatívou “Náš názor” chcete rozvíjať verejnú diskusiu v podobe hlasovania cez mobilnú aplikáciu. Akú máte odozvu na tento projekt? Máte už aj nejaké výsledky?

Náš názor je bezplatná mobilná aplikácia, ktorá v zahraničí bežne funguje na meranie verejnej mienky. Fungujeme aj doma aj v Česku. Na Slovensku máme vyše 30 tisíc užívateľov. Napríklad na otázku “Vieš aké právomoci má župa?” Odpovedalo z 15 tisíc respondentov len 16% pozitívne, že vie. To je pre nás jasný signál, že potrebujeme nielen diskusiu o tom, koho voliť v župných voľbách, ale aj to, čo je to župa a za čo poslanci a predseda župy zodpovedajú. Rovnaké čísla sa nám ukázali pri téme “jadro EÚ”. Ľudia tomuto pojmu nerozumejú, potom nemajú príležitosť vytvoriť si o téme vlastný názor a sú stiahnutí do názorovej výmeny politikov. Mobilná aplikácia Náš názor má za cieľ načúvať ľuďom a snažiť sa upriamiť pozornosť verejnosti nielen na to, čo ľudí trápi, ale aj na nedostatok informácií, ktoré sa k nim dostávajú.

Ako by mohla podľa vás vyzerať ideálna krajina na život?

Taká, ktorá vymení hrubosť za slušnosť.
Taká, kde pracujúci človek necíti chudobu.
Taká, kde si mama a otec nevymieňajú tašky a prázdne pohľady, keď si striedajú turnusy ako opatrovatelia v zahraničí.
Taká, kde sa zdravotná sestra a učiteľ tešia do práce.
Taká, kde tí najšikovnejší ostávajú doma a neutekajú do sveta.
Taká, o akú sa musíme snažiť a akú nám neprinesú žiadni populisti. Len slušní a pracovití ľudia.

S Arcibiskupom Bezákom

Čo vám v Bratislave z „nášho východu“ najviac chýba - okrem rodiny ;-)?

Vychodňarska natura - spišacka výrečnosť, rusnacky temperament, goraľske špivanky, šarišska šaľena zabava a zemplinsky punc, bo tam šicko rosne najľepše ;-).

Foto: archív Vladimíra Ledecká