Monika Šrenkelová, mnohým ženám známa ako Rehab Woman, pochádza z Košíc. Viac ako 10 rokov sa venuje fyzioterapii, z toho posledné 4 diastáze. Na Slovensku sa stala priekopníčkou v informovanosti o tomto zdravotnom probléme. Je aktívnou športovkyňou, závodne sa venovala plávaniu.

Prečo sa venujete práve fyzioterapii? Čím vás oslovila?

Fyzioterapia pre mňa znamená prepojenie športu a zdravotníctva. 9 rokov som závodne plávala a anatómia a zdravotníctvo ma vždy lákali. Tieto moje záľuby sa prirodzene spojili vo fyzioterapii. V tomto odbore som sa našla.

Už niekoľko rokov úspešne pomáhate ženám s diastázou po pôrode. Čo je to vlastne diastáza?

Diastáza je rozostúpenie všetkých svalov brušnej steny v mieste linea alba s morfologickým prejavom priameho brušného svalu. Linea alba je väzivo, ktoré spája ľavú a pravú stranu tohto svalu, teda priameho brušneho svalu. Inak povedané, je to komplexná dysfunkcia svalov brušnej dutiny. V dôsledku vnútrobrušného tlaku v období tehotenstva ako bábätko rastie, sa ľavá a pravá strana rozostúpi a vytvorí sa medzi nimi medzera. Počas gravidity je to prirodzený fyziologický jav, pretože rastúca maternica musí vytvoriť priestor v brušnej dutine pre dieťa. Po pôrode by sa malo brucho vrátiť do pôvodného stavu. Ak je však väzivo oslabené a málo elastické, tak to nedokáže. Je to nežiadúci stav, ktorý je potrebné riešiť.

Aká je situácia v tomto smere na Slovensku?

Keď som začínala, povedomie o diastáze tu bolo minimálne, takmer nulové.

V zahraničí je o tom oveľa viac hovorené. Prvého syna som porodila pred 18 rokmi v Kanade. Na druhý deň po pôrode prišlo za mnou “komando” a povedalo mi o panvovom dne, o diastáze, prišla za mnou laktačná poradkyňa a dali ma “do obrazu”. Druhý syn má 14 rokov. Rodila som ho v Košiciach. Nikto za mnou neprišiel a neinformoval ma o ničom. A tak ako pred 14 rokmi, tak popôrodná starostlivosť a informovanosť zo strany zdravotníckeho personálu ostala rovnaká.

Keď žena leží po pôrode na oddelení šestonedelia, nevie, čo s jazvou po sekcii, ako sa správne dvíhať z postele, ako dvíhať dieťa a vedľa je oddelenie rehabilitácie… Prípadne, ak vám donesie rehabilitačná sestra na kúsku papierika napísaný zoznam cvikov a podľa toho máte cvičiť… To je ako keby ste sa mali učiť šoférovať podľa manuálu.

Na druhej strane, keď porovnáme vedomosti, ktoré máme o všelijakých technických vymoženostiach s vedomosťami, ktoré máme o vlastnom tele, to sú dva obrovské extrémy. Myslím, že ľudia sú veľmi vzdialení od svojho tela. Začnú ho riešiť, až keď nastane nejaký problém.

Pre mňa je tento prístup zo strany zdravotníkov, ale aj samotných žien k samým sebe nepochopiteľný.

Lekári odporúčajú riešiť “vypadnuté” brucho plastikou, tréneri vo fitnesscentrách na to nasadia brušáky.

Bohužiaľ, ženy s týmto problémom sa často vnímajú ako tučné. Nemajú o tomto probléme vedomosti a lekári to uzavrú ako “daň za materstvo.” Taktiež ani plastika brucha nevyrieši a neodstráni problém komplexne. Samozrejme, sú prípady, kedy je plastika nutná, to by som však riešila, až ako poslednú možnosť.

Som rada, že som pohla touto lavínou a diastáza sa začína riešiť ako zdravotný problém. No všetko má svoje pre a proti. Začínajú sa objavovať rôzni “špecialisti”, ktorí nemajú zdravotné vzdelanie a zaoberajú sa diastázou. Ak je takéto bruško, nesprávne zaťažované, tak sa celým cvičením môže spôsobiť viac škody ako úžitku, brušná stena sa zafixuje a stvrdne. Celé telo sa dostáva do nezdravej roviny. Objaví sa svalová disbalancia, začína trpieť chrbtica, panvové dno je uvoľnené a nabieha stresová inkotinencia, celé je to dovŕšené nesprávnym dýchaním. K tomu všetkému sa priratávajú rôzne stereotypy - nesprávne dvíhanie detí, nákupu. Často to končí bolesťami krížov či hlavy. Bolesť sa začne tlmiť liekmi a dostávame sa do jedného začarovaného kruhu. Veľa ľudí si myslí, že vezme tabletku a vymizne bolesť alebo nejaký zdravotný problém. Ale takto to nefunguje. Lieky od bolesti potlačia len príznaky, ale neodstránia ich. Správnym cvičením a dýchaním sa dokážu mnohé problémy odstrániť alebo minimalizovať.

Ako riešite diastázu vy?

Počas mojej niekoľkoročnej praxe som vyvinula cvičebnú metódu Correct Body System, ktorá je súborom cvikov na stiahnutie diastázy, pri zapojení správneho dýchania, svalov panvového dna, svalov chrbta a svalov brucha. Veľmi dôležité je zmeniť zaužívané stereotypy. Najprv naučím ženy správne dýchať, až potom prechádzam na rôzne cviky. Výsledkom nie je len to, že sa vypuklé bruško stratí, ale zmení sa celkové postavenie chrbtice a držanie tela.

Vie si žena sama diagnostikovať, či má diastázu alebo nie?

Vždy je dôležitá správna diagnostika. Jedným z najčastejších spôsobov je vyšetrenie rozostupu svalov pomocou prstov. V stredovej čiare - linea alba, ktorá sa tiahne od hrudnej kosti po lonovú, sa meria rozostup svalov pomocou šírky prstov. Ak je menší ako 2 prsty, je to v „norme“. Ja sa však riadim skôr tým, či sa nad pupkom urobí tzv. strieška. Ľahnete si na chrbát a dvihnete vystreté nohy cca 20 cm nad zem. Ak sa v mieste nad alebo aj pod pupkom urobí hrboľ ako strieška, ide o diastázu. Tá strieška je patológia a je nežiadúca. Ak je prítomná, viem že brušná stena je uvoľnená a pritom nemusí byť diastáza rozšírená na viac ako 1 – 2 prsty. Bohužiaľ mnohé ženy si urobia “samodiagnostiku” na diskusných fórach podľa nerelevantných informácií. Na internete je ich veľké množstvo a laik sa v takom množstve informácií len ťažko zorientuje.

Ako prebiehajú vaše kurzy?

Pred zaradením do kurzu, robím vždy diagnostiku nielen čo sa týka rozsahu diastázy, ale zaujíma ma aj postavenie chrbtice, panvy, svalová sila. Vyžadujem písomnú správu od gynekológa po ukončení šestonedelia, príp. od ďalšieho špecialistu, ak má žena aj iné zdravotné problémy. Klientka vypisuje podrobný dotazník o svojom zdravotnom stave, pôrodoch, užívaných liekoch. Až potom je prijatá na kurz.

Moje kurzy sú hlavne o uvedomení si samej seba, o precítení svalov, o nácviku správnych stereotypov, o efektívnom a účinnom prevedení cvikov. Ženy musia cvičiť aj doma a taktiež po ukončení kurzu. Počas dňa musia vedome meniť zaužívaný stereotyp. Na začiatku kurzu si na to spomenú možno na minútku denne, ale postupom času stále viac a viac. Osobný prístup ku každej žene je z mojej strany samozrejmý. Najprv “vymazávam” individuálne stereotypy, ktoré si daná žena so sebou nosí. Niektoré ich pustia hneď, no mnohé ich majú tak hlboko v podvedomí, že sa ich zbavujú len veľmi ťažko.

Je dobré, ak si ženy dajú brucho do najlepšieho poriadku, ako vedia. Brucho, ktoré má nespracovanú diastázu po prvej gravidite a znova otehotnie, svoj stav ešte zhorší.

Ktoré cviky sú nevhodné pri tejto diagnóze?

Aj keď to môže znieť kruto, ale pokiaľ žena nemá v poriadku brucho a diastázu, všetky cviky sú nevhodné. Brucho je stred tela a je zapájané pri každom cviku, či už robíte drepy, alebo dvíhate činky. Bez zapojenia brucha by ste tieto cviky neurobili. Ak mi žena povie, že cvičí s trénerom, ale brucho vynechávajú... Také niečo skrátka neexistuje. Pre mňa je to jasný signál, že tréner svojej profesii nerozumie. Bohužiaľ, na Slovensku je to celkom častý jav. Ak je brucho s diastázou nesprávne aktivované, vyvíja sa vnútrobrušný tlak a v 60% sa bude dokonca zväčšovať. Tým, že máloktorý tréner má zdravotnícke vzdelanie, tak diastázu nevie vôbec diagnostikovať a potom ju účinne riešiť. Každý cvik musí vždy ukázať odborník, ako ho máte zacvičiť správne. Nesprávnym cvičením si môže človek ublížiť.

Ktoré športy sú vhodné pri diastáze?

Ak vám bola diagnostikovaná diastáza určite nič nepokazíte plávaním a rýchlou chôdzou.

Kedy môže žena začať cvičiť po pôrode?

Ak bol pôrod fyziologický môže začať cvičiť po kontrole šestonedelia. Samozrejme lekár musí zhodnotiť, že je všetko v poriadku. Po sekcii sa jazva hojí dlhšie. Ale aj tu je lepšie začať, čím skôr.

Aké nepríjemnosti môže spôsobiť zanedbaná diastáza?

Diastáza je ako esteticky, tak aj zdravotný problém. Na mnohých ženách to vidno na prvý pohľad, že majú nedoriešenú diastázu - väčšinou majú chudé ruky a nohy, len bruško im prevísa. Niekedy dokonca vyzerajú ako pred ďalším pôrodom. Zanedbaná diastáza môže byť nenápadne schovaná za mnohými nepríjemnosťami - od bolesti chrbtice, problémami so zažívaním, či perilstatikou čriev, až po stratu sebavedomia a libida.

Čo môžu urobiť mamy pre svoje dcéry, aby v budúcnosti nemuseli riešiť aj ony problémy s diastázou? Je možné diastáze predchádzať?

Aj keď do istej miery genetika zohráva aj v tomto svoju rolu, po gravidite sa ukáže, či žena športovala a aktívne sa hýbala počas života. Je dôležité viesť deti (nielen dievčatá) k športu od malička. Nemusia byť z nich vrcholoví športovci, ale je dôležité, aby si každé dieťa vytvorilo návyk k aktívnemu pohybu. Nechcem byť depresívna, ale generácia dnešných detí, ktoré majú málo pohybu, veľa sedia pri počítačoch a hrách, pocítia v dospelosti veľmi výrazne, čo všetko zanedbali. A tehotenstvo len zvýrazní a podporí to, čo bolo v priebehu života zanedbané.

Stáva sa, že na môj kurz prídu aj ženy, ktoré ešte nerodili, ale chcú mať brucho pevné a pripravené na vynosenie ich budúceho bábätka. Takto pripravené bruško sa po pôrode oveľa rýchlejšie dostáva do svojho pôvodného stavu. Je to tiež určitý spôsob ako diastáze predchádzať alebo ju aspoň minimalizovať.

Dnes je veľmi moderné šatkovanie. Názory odborníkov sa na to však rozchádzajú. Čo si o tom myslíte vy? Má šatkovanie vplyv na diastázu?

Dnes je šatkovanie veľký boom. Zastávam názor, že všetky extrémy sú nevhodné. Ak si žena na seba uviaže dieťa v šatke na viac ako hodinu max. dve, brucho sa prestane po pôrode sťahovať. Mnohé ženy si diastázu práve šatkovaním ešte viac zhoršujú, a niektoré dokonca vedome. Hmotnosť dieťaťa, ktoré je niekoľko hodín denne uviazané v šatke alebo nosiči, brucho “zabetónuje.”

A dieťa? Ak je celý deň zavesené a priťahované len gravitáciou, kedy si má aktivovať svaly? Dieťa musí byť v pohybe. Musí dvihnúť nôžky, vtedy sa aktivuje brucho. Musí mať priestor na svoj plač, kedy sa mu aktivuje bránica a pľúca nadobúdajú svoju kapacitu. Dieťa musí vnímať priestor cez vlastné pocity a pohyb a nastaviť si vlastné vnímanie sveta. Vývoj bábätka od prvého mesiaca je veľmi dôležitý. Každé dieťa sa vyvíja v určitých vzorcoch. Svalové skupiny sa musia aktivovať vtedy, kedy sa majú. Ak sa tak nestane, má to dopad v dospelom veku. Veľmi dôležité je napr. štvornožkovanie. Ak deti preskočia toto štádium, brucho sa neaktivuje vtedy, kedy sa má.

Dnešná doba nás opäť vracia k našim koreňom a často počúvam, že aj naše babičky a prababičky nosili deti v šatkách. Ale ani ony nemali na sebe uviazanú šatku celý deň. Zaviazali ju len na potrebný čas, deti mali stále dostatok pohybu a priestoru pre seba. Naše babičky sa hýbali a boli celý deň aktívne. Určite netrávili čas pri počítači alebo na káve, nepresúvali sa autami. Veľa vecí sa vytrháva z celkového kontextu.

Čo je na vašej práci najťažšie?

Z pozície fyzioterapeuta je ťažké zmazať nesprávne stereotypy a naučiť ženy ako správne dýchať, chodiť, dvíhať veci, cvičiť… Všetky tieto návyky sú hlboko v podvedomí, kedy si ani neuvedomujeme, že ich vykonávame a predsa sa dejú. So ženami nepracujem len tak, že s nimi fyzicky cvičím, ale nastavujem ich aj mentálne. Každá žena je v niečom špecifická a každej jednej sa venujem individuálne. Každá z nich musí odísť z kurzu tak, že tomu rozumie. Ženy ku mne prichádzajú s očakávaniami a niekedy sú tie očakávanie enormné. Každej na začiatku vysvetľujem, že to, čo si 30-35 rokov budovala, neviem v priebehu pár dní odstrániť. Počas kurzu ich naučím všetky moje cviky, ale ďalej musia pracovať samé na sebe, ja to za nich neodcvičím. Ukážem im cestu, ako sa dá ich problém riešiť, ale prejsť si ňou musia iba ony. Musia sa dostať na “nulu” a potom sa pomaličky dvíhať. Samé.

Čo rada robíte, ak máte čas iba sama pre seba?

Milujem plávanie. Keďže som ho dlhé roky robila aj závodne, láska k nemu mi zostala až doteraz. Hovorí sa, že voda je médium, ktoré vás očistí od všetkých zlých energií, som narodená v znamení Ryby, takže na mňa to úplne sedí. (Smiech)

Aké sú vaše plány do budúcna?

Tých je veľmi veľa. Určite chcem pokračovať v osvete o diastáze. Chcem, aby sa o tom hovorilo, písalo, aby sa pohli ľady. Aby rástla v tomto smere informovanosť trénerov, lekárov, zdravotníckeho personálu a v prvom rade samotných žien. Aby vznikali spolupráce medzi lekármi a fyzioterapeutmi. Aby sa diastáza nebrala viac ako “daň za materstvo,” ale ako zdravotný problém, ktorý je nutný a možný riešiť.

Foto: archív Monika Šrenkelová