Peter Gombita pochádza z obce Pakostov pri Humennom. Takmer osem rokov pracoval na montážach pri vysokých peciach v Košiciach, Podbrezovej či Jaslovských Bohuniciach. Ako 26-ročný začal študovať teológiu. Po jej ukončení pôsobil ako kňaz na rôznych miestach východného Slovenska. Pred 20 rokmi sa začal venovať ľuďom bez domova. Inšpirovali ho deti, ktoré vychádzali z detského domova a nemali, kde bývať. Vo Svidníku, kde vtedy pôsobil, zriadil centrum pre ľudí bez domova. Dnes okrem toho, že je kňazom v dvoch farnostiach pri Košiciach, vedie neziskovú organizáciu OÁZA - nádej pre nový život, n. o., kde žije cca 250 bezdomovcov. Absolvoval 1550 km dlhý ultramaratónsky beh z Košíc do Vatikánu, ktorým chcel upozorniť na chudobu vo svete. Minulého roku získal ocenenie Košičan roka 2016.

Ako vznikol nápad začať budovať v Košiciach útulok pre ľudí bez domova?

S ľuďmi bez domova som pracoval, už keď som pôsobil ako kňaz vo Svidníku. Takýto azylový domov pre asi 30 ľudí tam stále funguje. Keďže bezdomovci boli a sú aj v Košiciach, chcel som pomôcť týmto ľuďom po mojom preložení aj do metropoly východu. Začínali sme asi pred 10 rokmi v rôznych priestoroch. Nakoniec nám mesto pridelilo súčasné priestory v Bernátovciach pri Košiciach, ktoré však boli vo veľmi zlom technickom stave. Na začiatku nás bolo spolu aj s bezdomovcami asi sedem, ktorí sme to tu postupne opravovali. Dôležité bolo, že títo chlapi mali kde bývať. Bolo a aj je to skvelé v tom, že klienti bývajú na tom istom mieste, na ktorom pracujú. Keď sa človek podieľa na budovaní niečoho, kde má domov, začína mať k tomu vzťah. Chráni si to, zveľaďuje, lebo je na tom kus aj jeho roboty a snahy.

Je za vami veľa práce. Ako to u vás vyzerá dnes?

Dnes tu býva približne 250 ľudí. Sú ubytovaní v ubytovni, kontajnerových domkoch a v spoločnej veľkej budove. To, kde sú ubytovaní záleží od ich schopnosti adaptovať sa, tiež aj od toho, ako sa zapájajú do jednotlivých prác, ako sa snažia zapojiť do komunitného života. Majú rozdelenú prácu, či už je to starostlivosť o zvieratá, záhradu alebo pomoc pri stavbe ďalších ubytovacích jednotiek. Taktiež tu máme zriadený aj útulok pre psov, o ktorých sa títo naši ľudia starajú. Práce je dosť a teda aj možností ako sa môžu prejaviť a byť užitoční - celku a teda aj sebe, lebo práve prácou človek rastie, napreduje.

Aká je šanca, že človek, ktorý sa ocitne raz na ulici, sa dokáže opäť vrátiť do bežného života?

Zo 100 ľudí je asi 15 takých, ktorým sa podarí vrátiť. Čiže šanca tam je. Ten proces návratu je však veľmi pomalý. Je to z toho dôvodu, že takýto človek má na sebe viacero “zlomenín”: stratil prácu, dom, prišla exekúcia, k tomu sa niekedy pridá alkohol, stráca rodinu, priateľov, seba. Okolie, “tí vonku” sa možno často dívajú na bezdomovcov ako na tých, ktorí si za všetko môžu sami. Môžu? Nemôžu? Vieme my, ako by sme sa zachovali, ak by sa nám niečo také pritrafilo: Ak by sme prišli o prácu a mali by sme deti, manželku a hypotéku? Niekto sa otrasie a nájde si novú prácu. Niekto sa dostane do takého stresu, až ho to zlomí a ako som spomenul, jedna udalosť nasleduje druhú a ani nevie ako, už je na ulici. Nie bezdôvodne klientov v našom zariadení vedieme k práci a k modlitbe. Keď klient, akokoľvek utrápený, začne pracovať a modliť sa, začne aj ožívať, uzdravovať sa. Taktiež je nevyhnutné, aby tento človek začal pracovať aj na sebe, či už s pomocou lekára, kňaza alebo sociálneho pracovníka. Dôležité však je, aby sám chcel urobiť nejakú zmenu vo svojom živote alebo aby niekto v ňom túto túžbu dokázal prebudiť. A to je práve miesto pre Boha a modlitby.

Čo je na tejto práci najťažšie?

Niektorých ľudí, ktorí žijú na ulici, je problém presvedčiť, aby prišli k nám. Niektorí sú pod vplyvom alkoholu a ani o sebe nevedia. Týchto ľudí neprijmú nikde a my ich nasilu vziať nesmieme, naše zákony to neumožňujú. Chodievame v zime do terénu a presviedčame ich, aby prišli k nám, aby im neomrzli ruky, nohy. Na uliciach, či “pod mostami” majú svoje spoločenstvá a neradi prichádzajú o kamarátov. Preto sa zastrašujú rôznymi historkami, ako to je v útulku také alebo onaké, len aby od nich niekto neodišiel. Je pravidlom, že ak k nám donesú už zmoreného či zmrznutého klienta, jedna z prvých viet, ktoré povie, keď sa pozbiera je, že sa bál k nám prísť a že ľutuje, že tak neurobil už dávno.

Za človekom, ktorý sa dostane do OÁZY je väčšinou aj ťažká a komplikovaná minulosť. Keď človek pracuje s týmito ľuďmi, musí byť odosobnený od ich “príbehov”, alebo práve naopak, musí sa vedieť do nich vcítiť?

Ako kňaz som sa stretával a stále stretávam práve s tými bolestnými stránkami života rôznych ľudí. Je to možno taký paradox, ale čím viac o človeku viem z tej jeho “temnej” či ”smutnej” stránky, tým viac mi je bližší. Isto ma ich osud zabolí, zamrzí, týka sa ma to, ale musím dbať, aby ma to neparalyzovalo. Snažím sa hľadať riešenie pre týchto ľudí. Považujem ich za svojich priateľov a mám ich rád. Nedá sa pracovať s ľuďmi a pre ľudí, ktorých nemáte radi.

Určite je to aj veľmi náročná práca na psychiku. Mali ste niekedy chuť to vzdať?

Určite som bol niekedy veľmi vyčerpaný alebo na hranici vyhorenia, ale vždy sa našiel nejaký spôsob, ako to prekonať. Možno je to intuícia, možno vnuknutie “zhora”, veľmi mi však pomáha beh. Je to pre mňa skutočný “reset”. Pred tým som bicykloval - na bicykli som dvakrát prešiel Slovensko tam a späť, a neskôr, keď som začal asi v 50-tke behať, som ho raz celé prebehol (Košice - Bratislava) a za tým som sa “pustil” z Ašu do Košíc a raz z Košíc do Ríma. Malo to dvojaký cieľ - zrelaxovať a tiež upozorniť Slovensko a potom aj svet na problém chudoby, ktorý tu je.

Práve behom z Košíc do Ríma (1550 km) ste chceli poukázať na chudobu, ktorú veľmi často prehliadame. Podarilo sa vám splniť tento cieľ?

Uvedomme si, koľko potravín a oblečenia dávame do koša. Na druhej strane sú ľudia, ktorí nemajú čo jesť, bývajú v kríkoch, na rohoch ulíc, pri kontajneroch... Tento problém narastá a buď sa nedeje nič, alebo málo. Cieľom bolo, aby si aj tí “silnejší” všimli, že tieto problémy sú a sú blízko nás, že sa nás týkajú. Nechcel by som, aby sme boli ako v Indii, kde sa tvoria getá a chudoba sa ukladá do blízkostí veľkých miest. Myslím, že tento beh splnil svoje poslanie. Ozvalo sa nám niekoľko firiem a množstvo jednotlivcov a rodín, ktoré nám začali pomáhať.

Čím táto práca obohatila váš osobný život?

Môj život sa pozdvihol k pokoju, k radosti, k šťastiu. Myslím si, že skutočne bohatý človek je ten, ktorý je spokojný s tým, čo má. Poznám svoju povahu. Tiež mám svoje slabé stránky. Práca a spolužitie s ľuďmi bez domova, s ľuďmi na pokraji spoločnosti zušľachtila môj život. Tak, ako sa môžete zdokonaľovať napr. v hre na klavíri alebo v nejakých manuálnych zručnostiach, tak isto sa dá zdokonaľovať aj po povahovej stránke. Môžete sa učiť zvládať hnev, strach, milovať ľudí, prekonávať prekážky. Je len a len na nás, čo si vyberieme. Či sa budeme vedome stávať lepšími ľuďmi, alebo sa vyberieme opačným smerom a budeme podporovať tú stránku svojej osobnosti, kde sa nič nedá, kde sa nadáva, hundre, sťažuje, ohovára a nenávidí. Taktiež tým, že sa učíte odpúšťať alebo dať ľuďom druhú aj tretiu šancu, rastiete spolu s tým človekom, ktorý vám ublížil.

Foto: Anna Revická