Richard Pavlovič vyštudoval históriu a latinský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po ukončení štúdia sa však rozhodol vrátiť na východné Slovensko a hľadať uplatnenie vo svojom odbore. Dlhé roky pôsobil ako riaditeľ archívu vo Svidníku. Dnes už rok a pol šéfuje Štátnemu archívu v Košiciach. Je aktívnym členom Česko-slovenskej komisie historikov a spoluorganizátorom Pavlovič cupu, ktorý sa každoročne koná ako pocta futbalistovi Ladislavovi Pavlovičovi.

Prečo si si vybral práve štúdium histórie? Čo je na nej pre teba také fascinujúce?

História ma bavila už dávno pred vysokou školou, neuvažoval som vlastne nad žiadnym iným študijným odborom. Fascinujúce je pre mňa predovšetkým to, ak pri nejakej udalosti, či období, odhalím súvislosti a viem zodpovedať otázku prečo. História nie je o detailoch, o faktoch, tie si vie nájsť aj laik. Je práve o súvislostiach a o vysvetlení javov a konaní, ktoré sa v minulosti odohrali.

Východné Slovensko trpí akýmsi hendikepom aj v tom, že sa málo ľudí po ukončení štúdia v iných kútoch Slovenska alebo sveta vracia naspäť. Ty si sa však rozhodol vrátiť. V čom je pre teba východ príťažlivý?

Návrat nebol jednoduchý. Po štátniciach som bol pol roka nezamestnaný, až potom som nastúpil na absolventskú prax v archíve. Vrátiť som sa chcel aj preto, lebo v Prešove mám korene, tu mám zázemie. Druhý dôvod vystihuje latinský okrídlený výraz, že je lepšie byť prvý v Galii ako druhý v Ríme.

Už vo svojich 24 rokoch si stál vo vedúcej pozícií. Nemal si z toho strach? Čo bolo pre teba najťažšie?

Najťažšia bola práca s ľuďmi, nemal som strach, šlo skôr o rešpekt. Bol to malý kolektív, časom sa mnohé veci stabilizovali, rozbehli a upravili. Keď som odtiaľ po desiatich rokoch odchádzal, mal som pocit, že ostali konkrétne výsledky.

Čo musí podľa teba dobrý manažér zvládať?

Manažér by mal zvládať nálady a nekonštruktívnu kritiku zamestnancov a naopak, tú konštruktívnu prijať. Mal by motivovať ľudí, ak sa nedá finančne, aspoň prideľovaním úloh, ktoré ich bavia. Každý má vlohy na inú agendu a treba ich využiť.

Mnoho ľudí si myslí, že archív je len miesto, kde sa zhromažďujú staré dokumenty. Aké ďalšie funkcie vlastne archív spĺňa?

Archív preberá, ochraňuje, eviduje a sprístupňuje archívne dokumenty. Toľko citát zo zákona, ktorý vystihuje podstatu. Preberáme archívne dokumenty od súčasných organizácií – úradov, škôl, významných firiem. Zabezpečujeme ochranu archívnych dokumentov tak, aby tu boli aj pre budúce generácie. Archívne dokumenty podrobne evidujeme, aby sme mali prehľad, čo vlastne máme. V Štátnom archíve v Košiciach, teda v sídelnom archíve, máme uložených 9,6 bežného kilometra archívnych dokumentov. Sú uložené v archívnych škatuliach väčšinou širokých cca 11 cm. Keď by sme ich postavili vedľa seba, zabrali by 9600 metrov. Pracovníci archívu ďalej sprístupňujú historické archívne dokumenty, aby orientácia v nich bola jednoduchá a bádateľom a žiadateľom sme mohli buď poskytnúť dokumenty na štúdium, alebo pre nich spraviť výpis, odpis alebo kópiu. Najstarším dokumentom u nás je listina kráľa Mateja Korvína z roku 1484.

Sú dokumenty prístupné aj verejnosti? Aký je postup, ak by do nich chcel niekto nazrieť?

Áno, tromi spôsobmi. Ak neobsahujú osobné údaje, poskytujeme dokumenty prezenčne v bádateľni archívu. Okrem štúdia matrík je štúdium v zásade bezplatné. Poplatky sa týkajú použitia vlastného fotoaparátu, kopírovania a spoplatnené je štúdium matrík. Druhý spôsob je formou žiadosti, na základe ktorej vystavíme odpis, výpis alebo kópiu archívneho dokumentu, ktorá môže byť overená a teda spôsobilá na právne účely. Najmenej častou formou prístupu k archívnym dokumentom je ich verejné vystavovanie. V roku 2016 si Štátny archív v Košiciach pripomínal 65. výročie svojho založenia, pri tej príležitosti sme vystavili to najzaujímavejšie, čo opatrujeme. Taktiež sme poskytli dokumenty na novú výstavu Žofia – pani Krásnej Hôrky, ktorá bola umiestnená v kaštieli Betliar. Prednedávnom vo Východoslovenskej galérii v Košiciach skončila výstava o známom košickom maliarovi Ľudovítovi Feldovi, kde sme tiež mali dokument.

Máš aj ty spracovaný rodokmeň svojej rodiny?

Áno a priebežne na ňom pracujem ďalej. Po meči pochádza moja rodina z obce Šarišské Čierne v okrese Bardejov, kde niekoľko generácií mužskí predkovia pôsobili ako gréckokatolícki kňazi. Do tejto dediny prišli pravdepodobne z Haliče, teda zhruba z územia dnešného Poľska, o čom svedčia priezviská žien, ktoré sa stali ich manželkami. Keď fara začiatkom 20. rokov 19. storočia vyhorela, rodina sa rozpŕchla do celej krajiny, môj priamy predok Emanuel Pavlovič sa prisťahoval do Prešova v roku 1847. Odvtedy žijeme v Prešove. Jeho brat Alexander bol známym kňazom vo Svidníku, kde má nielen hrob, ulicu, ale aj turistický pochod. Emanuel si vzal v Prešove za manželku dcéru starej nemeckej evanjelickej rodiny, ktorej priamym predkom bol Samuel Matthaides, rektor prešovského evanjelického kolégia. Rodokmeň je vlastne rodinná detektívka, pri ktorej sa môžeme dozvedieť rôzne zaujímavosti z rodinnej histórie. Napríklad môj pradedo bojoval v Prvej svetovej vojne v légiách v Rusku a absolvoval anabázu zo Sibíra až do Prešova. Ďalší pradedo bol zase známym prešovským krčmárom na Sabinovskej ulici. Jeho synmi, okrem môjho deda, boli aj futbalisti Laco a Rudo Pavlovičovci.

Si aj jeden zo spoluorganizátorov Pavlovič cupu. Tento futbalový turnaj sa každoročne koná v Prešove. Koho pamiatku si takto chcete uctiť a ako vznikol tento nápad?

Do tejto akcie som zapojený skutočne len marginálne, je to iniciatíva Ladislava a Svetozára Pavlovičovcov, ktorí si takto pripomínajú pamiatku prešovskej futbalovej ikony a československého futbalového reprezentanta Ladislava Pavloviča, ich starého otca. Koná sa to každý rok v novembri a ide o mládežnícky turnaj futbalistov do 17 rokov.

Foto: Anna Revická