Čo vás napadne pri slove Gemer? Rožňava, Slovenský kras, jaskyne, Betliar či azda vysoká nezamestnanosť? Poďme sa na Gemer pozrieť trošku inak. V spolupráci s portálom Čierne diery, ktorý mapuje zabudnuté technické pamiatky Slovenska, sme pre vás vybrali tri miesta, o ktorých sa určite oplatí vedieť.

Serényiho cisterna

Vápencová náhorná plošina Plešivecká planina, ktorá tvorí súčasť Slovenského krasu, je unikát, aký inde na Slovensku nenájdete. Je ako ementál. Na jednom kilometri štvorcovom je priemerne 10 až 15 závrtov, celkovo ich tu napočítali 800. Na niečo vyše 50 kilometroch štvorcových je vyše 200 jaskýň a priepastí.

Zdroje vody na planine sú veľmi chudobné a často nestačia ani pre zver. A keďže miestne lúky kedysi slúžili na pasenie oviec, koní a dobytka, bolo potrebné vyriešiť problém s nedostatkom vody. Odpoveďou bolo jedinečné technické dielo.

Serényiho cisterna sa nachádza na modrej turistickej značke pri Veľkom vrchu. Postavili ju v roku 1913 ako dôsledok dlhodobého sucha na začiatku 20. storočia. S myšlienkou vybudovať napájacie zariadenie prišiel János Dusza, ktorý sa po tridsiatich rokoch vrátil do Plešivca ako farár. Prvú myšlienku tlačiť vodu čerpadlami z prameňa na úpätí zavrhli pre vysoké náklady.

Nakoniec bola výsledkom betónová okrúhla stavba s menom po vtedajšom ministrovi poľnohospodárstva Rakúsko-Uhorska Vojtechovi Serényim. Projekt vypracoval kráľovský priemyselný radca Károly Rozsnai. Cisterna mala byť pôvodne z vápenca, no vzhľadom na jeho zlé vlastnosti v spojení s vodou sa architekt rozhodol radšej pre betón. Stavba stála 37-tisíc korún.

Cisterna nad Plešivcom má úctyhodné rozmery – priemer 16 a hĺbku štyri metre. Bola schopná zadržať 960-tisíc litrov vody. Počas dažďov tu zbiehala voda z plochy 290 hektárov do jedného bodu, a práve v ňom vybudovali cisternu.

V strede bola cisterna predelená stenou na dve polovice, aby sa pri čistení nemusel vyprázdniť celý jej objem. V čase dažďov voda stekala do zbernej cisterny a ďalej slúžila na napájanie zvierat.

Keď sa cisterna na jar naplnila, vydržala celé leto, aj keď niekoľko týždňov nepršalo. Na čerpanie vody slúžili dve vahadlá, prebytočná voda stekala do dvoch menších nádrží poniže.

Slovenský kras vyhlásili za národný park 13. februára 2002, čo znamenalo zákaz pasenia. Odvtedy cisterna upadá. Lúky začali zarastať, pôda už nebola viac udupaná a do cisterny steká menej vody. Vodný stĺpec napriek tomu takmer stále dosahuje aspoň meter.

Gemerské spojky

Lesy Gemera skrývajú trať duchov. Železnicu, ktorú nikdy nedokončili a nikdy ňou neprešiel žiadny vlak. Zostáva iba pamiatkou na nezmyselné predvojnové a vojnové časy. Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 pripadol juh Slovenska Maďarsku a z trate spájajúcej stredné Slovensko s východom zostali len izolované navzájom neprepojené úseky.

Takzvané gemerské spojky mali tento problém vyriešiť ako náhrada za úseky Muráň – Plešivec a prepojenie Dobšinej s Rožňavou. Mali byť tri: na úseku Tisovec – Revúca, Chyžnianska Voda, teda dnešný Lubeník – Slavošovce a Štítnik – Nižná Slaná. Posledná bola v pláne až po dokončení prvých dvoch. K tomu ale nikdy neprišlo.

Na zložitý terén boli jedinou možnou odpoveďou tunely a mosty. Pretínali celé hory a dnes sú napriek svojej veľkosti dobre skryté v porastoch.

Najznámejšou stavbou gemerských spojok je Slavošovský tunel. Meria takmer dva a pol kilometra, má tvar písmena S a prejsť ním trvá asi 45 minút. Sem-tam ho zaplaví, no inak miestni vnútri zvyknú organizovať rôzne akcie vrátane koncertov, keďže je tu dobrá akustika.

Ide tiež o najdlhší cyklotunel v Európe a tretí najdlhší na svete vôbec, prechádza ním oficiálna cyklotrasa. Len si netreba zabudnúť osvetlenie.

Etelka huta v Nižnej Slanej

Patrí k najkrajším peciam na Slovensku. Je technickou pamiatkou a významným dokumentom železiarskej výroby v strednej Európe.

Vysoká pec Etelka huta v katastri Nižnej Slanej chátrala pod tlakom nezáujmu súkromných vlastníkov z Ukrajiny a poctivej práce zlodejov, ktorí z nej odnášali kovové, ale aj drevené časti a stavebný materiál. V decembri 2014 sa však podarilo dostať pamiatku pod neziskovú organizáciu Barbora, ktorá ju plánuje zrekonštruovať v spolupráci so Združením baníckych spolkov a cechov Slovenska.

Vysokú pec dal postaviť v roku 1867 gróf Emanuel Andrássy, ktorý sa v šesťdesiatych rokoch 19. storočia významne pričinil o oživenie železiarskej výroby na Gemeri. Etelka huta bola v prevádzke v čase najväčšieho rozmachu hutníctva a baníctva, v rokoch 1867 – 1907.

V roku 1877 zmodernizoval Andrássy výrobu najmä výstavbou elektrárne. Vzhľadom na to, že tu išlo o výrobu elektrickej energie pre účely závodu a mnohé obce na Slovensku prišli do prvého kontaktu s elektrinou až o šesťdesiat i sedemdesiat rokov neskôr, ide o jasný príklad významu postavenia vtedajšieho Gemera a jeho baníckych i hutníckych aktivít.

Určité snahy o využitie objektu nastali v roku 1910, keď hutu upravili na mokrú gravitačnú úpravňu rudy. Tá sa ale neosvedčila. Etelka zostala v areáli Železorudných baní ako skladový priestor.

Po skončení druhej svetovej vojny prešli všetky veľké podniky pod národnú správu a 1. januára 1946 vznikol národný podnik Železorudné bane so sídlom v Spišskej Novej Vsi, do ktorého patril neskôr aj závod Siderit. V roku 2008 musel Siderit zastaviť výrobu a skrachoval.

Zdroj všetkých foto a info: ciernediery.sk