Monika Kmiťová: Fotka je pre mňa trojrozmerná

Monika Kmiťová sa narodila vo Zvolene. Keď bola ešte malá, presťahovali sa do Košíc. Niekedy vyčítala mame, prečo nešli radšej na západ. Teraz je už rada. Košice miluje. Ako tvrdí: "Sú tu dobrí ľudia aj život. Menej uponáhľaný ako západne od nás. Košice ponúkajú všetko, čo nájdete v metropolitnejších mestách. Keby sa tu ešte zvýšil turizmus, bolo by to skvelé." Monika sa profesionálne venuje portrétnej, reklamnej a prezentačnej fotografii. Miluje cestovanie a ľudí s otvorenou mysľou a srdcom.

Čím ste pôvodne chceli byť, keď ste sa rozhodovali o vašej budúcej profesii?

Učiteľkou. Na základnej škole som horlivo doučovala spolužiačku a najradšej som sa hrala na školu. (Smiech). Keď som si vyberala strednú školu, nakoniec som od toho upustila. Pochopila som, že vyžiť z učiteľského platu, bude značne náročné. Ak sa človek pre toto povolanie rozhodne, musí to brať ako svoje poslanie. Povedala som si, že učiteľstvo nemusím vyštudovať. Môžem byť predsa v niečom dobrá a potom to učiť ďalších. A stalo sa. Okrem workoshopov, ktoré mám za sebou, doučujem aj prácu so softwérmi na úpravu fotiek.

Čím vám učarovala fotografia?

V živote mi učarovalo veľa vecí. Vždy som sa pre niečo horlivo nadchla a šla na 200%. Veľakrát to však nemalo úspech, prínos alebo ma to jednoducho prestalo baviť, a tak som to nakoniec vzdala. Jediné, čo mi vždy ostalo, bola fotografia. Aj keď som ju za posledných 7 rokov niekedy zradila a dala na chvíľu bokom, vždy som sa ku nej, ako k jedinej z tej plejády mojich nadšení, vrátila.

Keď fotím ľudí, mám okamžitú spätnú väzbu. Vidím ich okamžité emócie, a to je pre mňa pri mojej práci veľmi dôležité. Ak mi po fotení zákazníci povedia, že sú nadšení a že ich to veľmi bavilo... Čo viac si môžem želať? (Smiech). Pri odovzdávaní fotiek vidím ich reakciu druhýkrát. Je to silne návykové. (Smiech).

Fotka je niečo hmotné, čo som vytvorila. Ostáva tu. Človek si ju môže pozrieť aj po rokoch a zaspomínať si. To, že fotím profesionálne, napĺňa moje ego a potrebu socializovať sa. Je to skvelé, ak za svoju prácu dostanete zaplatené, pochvalu a vždy sa pri nej naučíte aj niečo nové.

Máte za sebou mnoho spoluprác. Ktorá bola pre vás tou najväčšou výzvou?

Každé fotenie, či ide o veľký projekt alebo malé súkromné fotenie na pamiatku, je výnimočné a nesie so sebou výzvu. Vždy mám na začiatku drobnú trému, či všetko pôjde hladko a mne sa podaria dobré zábery. Je to pozitívny stres, ktorý ma tlačí k lepším výkonom.

Samozrejme, najväčšou výzvou sú veľké organizované reklamné fotenia, kde sa na výsledku podieľa niekoľko ľudí. Čím viac ľudí na vás spolieha, tým väčší tlak cítite. Už to nie je len o fotení a o vás. Zrazu ste zodpovedná za manažment ľudí, logistiku, časové rozplánovanie i technickú zálohu. Pri reklame musí byť výsledok najlepší, aký viete podať. Bude mnohým na očiach a ľudia ho budú detailne hodnotiť.

Naposledy to bolo fotenie pre kúpeľňové štúdio Ingema a developerov PASEO development, ktorí majú spoločný projekt. Pripravovali sme fotky na billboard. V tomto prípade išlo všetko hladko. Zaujímavé bolo aj fotenie hokejistu Arného Krotáka pre jeho biografickú knihu. Odišla som pod Tatry, kde vyrastal, navštívili sme štadión aj jeho rodinu.

Akej fotografii sa venujete v súčasnosti?

Prešla som si trošku všetkým - produktovou fotografiou, newborn, reportážnou, ale usadila som sa v reklamnej a portrétnej. Snažím sa byť multifunkčná. Dva roky som sa venovala aj krajinkárskej fotografii. Avšak pokiaľ nerobíte popritom aj workshopy, dá sa ňou uživiť len veľmi ťažko. Mám však veľa materiálu, ktorý by som v budúcnosti rada využila pri výstave.

Máte svojho obľúbeného fotografa, ktorého prácu obdivujete? Prečo práve on/ona?

Mám rada všetkých, ktorých som stretla osobne. Keď s daným človekom hovoríte a vidíte jeho zapálenie a lásku k foteniu, oveľa viac si vážite jeho prácu. Jeho diela zrazu chytia tretí rozmer. Prvý je, že sa vám fotka páči, druhý, že je technicky správna a tretí je ten, že ju máte naozaj radi. Ono to je asi ako s ľuďmi. Človek, ktorého máte radi z vnútra, sa vám začne páčiť aj navonok. A to isté platí aj pri fotografii.

Ak by som mala menovať zo svetových fotografov je pre mňa číslo jeden Erik Almas. Jeho schopnosť zložitých kompozícií ma fascinuje. Dokáže na fotku natrepať 30 vecí a stále to nevyzerá ako bordel. (Smiech). Baví ma, že je všestranný a ponúka, čo trh aktuálne vyžaduje. Nepáčia sa mi síce jeho krajinkárske fotografie, ale krajinkár on ani nie je, tak mu to prepáčim. (Smiech). Čo sa týka portrétnej fotky, Francúz Réhahn je pre mňa a pre mnohých ďalších jeho fanúšikov top. Čo ten dokáže vytiahnuť z ľudí... To ako z každej "portrétky" urobí dramatické divadlo je naozaj nadľudské.

Fotografia sa veľmi často spája s cestovaním. Ako je to u vás? Ktorá krajina bola pre vás veľkou neznámou a práve vďaka foteniu ste sa s ňou “zblížili”?

Vďaka mojej fotografickej vášni aj šťastiu som toho precestovala naozaj veľa. Austrália, Nový Zéland, Tasmánia... Ale vôbec netreba za krásou chodiť ďaleko. Veľmi sa ma dotklo Škótsko. Je to malá krajina plná rozmerov a farieb. Odporúčam si tam na jeseň požičať auto a prejsť si východné pobrežie od severu. Nedá sa to ani opísať. Každých 100 km sa vám pred očami zmení obraz a vy zabudnete, že ste stále v tej istej krajine. Ľahko môžete nadobudnúť pocit, že cestujete po celom svete. Chvíľu suché údolia a samý kameň, potom zrazu vysoké hory poliate zeleňou a za chvíľu kopce a obrovské jazerá. Pre fotku a oko je to raj. Škóti sú v týchto častiach veľmi priateľskí a pohostinní. Je to pre mňa iný svet v našom svete. Majú všetko akosi trochu odlišné: chlpaté kravy, na raňajky jedia čiernu jaternicu s vajíčkom a javorovým sirupom, do kuracej polievky dávajú ryžu, v každom druhom slove používajú ,,ch“ a tie cesty! Extrémne úzke, na ktoré sa zmestí len jedno auto, hoci je to obojsmerná cesta. Z času na čas máte výbežok, kde prečkáte, kým prejde oproti idúce vozidlo. Neexistuje na to pravidlo, kto má v jazde prednosť a kto čaká. (Smiech).

Najbližšie sa chystám do Toskánska a na mojom zozname "povinných ciest" mám aj Slovinsko. Zadajte si do vyhľadávania Google obrázkov anglický výraz "Slovenia nature" a odpadnete. Výsledky vás určite milo prekvapia.

Ako rada vypínate?

Športom a s priateľmi. Aj keď sa to možno nezdá, fotograf musí byť v dobrej fyzickej kondícii. Dlhým fotením a držaním ťažkého fotoapáratu a objektívu trpí chrbát. Aby som o neho neprišla, musím ho udržiavať silný.