Martin Ružbarský pochádza z Kapušian pri Prešove. Vyše 20 rokov sa venuje historickému šermu, neskôr k tomu pridal aj kaskadérstvo. V roku 1997 bol jedným zo zakladajúcich členov Spolku šarišských šermiarov SARUS. Dodnes je jeho aktívnym členom.

Ako ste sa dostali k historickému šermu?

Predtým než som nastúpil na základnú vojenskú službu som v Košiciach stretol partiu ľudí, ktorá robila dobový sprievod. Veľmi sa mi to páčilo a chcel som to vyskúšať. Po skončení ZVS som sa s nimi skontaktoval a začal navštevovať ich tréningy. Postupom času som bol členom ešte ďalších šermiarskych skupín, kde som spoznal nových chalanov. Nakoniec sme sa asi piati rozhodli založiť vlastnú šermiarsku skupinu. Nazvali sme ju SARUS, čo je latinský názov pre región Šariš. Aj keď som v nej nakoniec zostal iba ako jediný zakladajúci člen, v októbri oslávime 20. výročie nášho vzniku.

Začiatky pri rozbehu čohokoľvek bývajú najťažšie. Aké boli tie vaše?

Základ je začať sa vzdelávať a nadobudnúť nové kontakty. Hľadali sme si informácie v knižniciach, neskôr na internete ohľadom všetkého, čo sa týkalo šermu, zbraní a kostýmov. Popritom sme každý rok priberali nových členov. V našich začiatkoch nám veľmi pomohol Peter Horváth - bývalý člen Tovarišstva starých bojových umení a remesiel v Bratislave, ktoré pred 3 rokmi oslávilo svoje 50. výročie. Získali sme nejaké zbrane, kostýmy a kontakty na ľudí. Odporúčal nám školu šermu, ktorú viedol majster Peter Koza. Vďaka tomu sme boli schopní urobiť veľmi rýchly progres za pomerne krátky čas.

Najjednoduchšie je začať stredovekom, tým sme začínali aj my. Nechceli sme sa však špecializovať iba na jedno historické obdobie. Postupne sme k tomu pridávali vystúpenia zamerané aj na ďalšie obdobia ako Staroveké Grécko, Rímsku ríšu, renesanciu, tureckých janičiarov, mušketierov. Dnes popri šerme robíme aj divadlo, kaskadérstvo, žonglovanie, ohňovú show, dobýjanie hradu, hromadnú bitku či scénické predstavenie. Vždy záleží na dohode s klientom, o čo má záujem.

V spolupráci s majstrom Petrom Kozom, ktorý nám spracoval scenár a réžiu, sme pripravili gladiátorský program. O rok na to sme sa s týmto vystúpením dostali do Talianska. Bol to náš prvý zahraničný angažmán. Potom sa nám otvorili dvere na ďalšie vystúpenia po Európe, už nielen s týmto gladiátorským vystúpením ale aj s programom z iných období. Zúčastňujeme sa aj veľkých dobových sprievodov. Medzi posledné patrí aj každoročné výročie založenia mesta Rím pod názvom Natale di Roma, tento rok to bolo 2770 rokov od založenia tohto mesta.

Dnes sa venujete aj kaskadérstvu.

Na Slovensku možno za “otca” kaskadérstva považovať Gusta Kyselicu, ktorý bol tiež členom Tovarišstva. Bol zakladateľom divadelno-kaskadérskej spoločnosti Borseus a dlhé roky ju viedol. Patril medzi rešpektovaných koordinátorov kaskadérov a vyhľadávali ho domáci i zahraniční producenti. Bol šéfom kaskadérov v mnohých filmoch ako napr. Dračie srdce, Fanthaghiro, Za nepriateľskou líniou a mnohými ďalšími. Pôsobil aj ako odborný poradca pre históriu šermu. Vlastne aj vďaka nemu sme mali možnosť v niektorých filmoch účinkovať aj my. Najznámejší film, v ktorom sme sa objavili je Posledná légia. Natáčal sa na Spišskom hrade a my sme v ňom hrali anglických lukostrelcov a iné úlohy.

Historický šerm slúži skôr na zábavu divákov. O čo však išlo v skutočnom rytierskom súboji?

V skutočnosti bol reálny súboj úplne o niečom inom. Cieľom bolo najviac piatimi zásahmi zložiť protivníka. Dlho obchádzali jeden druhého, museli taktizovať, rozmýšľať dopredu niekoľko ťahov. Rytier musel vedieť, aký protivník proti nemu stojí. Dvomi-tromi sekmi si ho oťukol a zistil ako reaguje, potom zasadil plný zásah. V rytierskom turnaji išlo najmä o to vyčerpať druhého protivníka, aby čo najmenej vládal.

Mnohí potom umierali pravdepodobne skôr na vnútorné zranenia.

Čo sa týka nášho územia zdravotná starostlivosť tu bola takmer nulová. Takže áno, ak neumreli v súboji, mnohí umierali na vnútorné zranenia. Ale napríklad v dobe gladiátorov v Starovekom Grécku bolo o týchto bojovníkov veľmi dobre postarané. Ich majitelia si platili skúsených lekárov pochádzajúcich z Orientu. Ak gladiátor vyhrával zápasy bol veľmi cenený a drahý. Ak nezomrel a panovník mu udelil milosť, tak robili všetko pre to, aby ho zachránili. Šikovný gladiátor bol veľkým prínosom pre jeho majiteľa. Aj keď mali ostré zbrane a boli chránení, nesnažili sa spôsobiť súperovi smrteľný úder. Išlo o to, aby bolo v aréne čo najväčšie divadlo. Ak pri boji dopadol tak, že sa nemohol hýbať, väčšinou tam bol popravca, ktorý to ukončil.

Čo vás z toho všetkého baví najviac?

Baví ma história, rytierska česť, jazda na koni. Začínal som s maľbou, ale momentálne sám vyrábam zbroje - platové, krúžkové či kožené. Stalo sa to mojím koníčkom a zároveň tým viem pomôcť našej skupine. Jeden autentický odev môže vyjsť aj na dve - tri stovky. Do toho sú potrebné ďalšie doplnky, zbrane, obuv. Celý kostým môže stáť aj tisícku.

Čo všetko si teda musíte nechať vyrobiť?

Zbrane si dávame vyrábať u kováča. Českí výrobcovia zbraní sú veľmi dobrí a nie je to ani veľmi drahé. Kostýmy si u nás zabezpečuje každý sám. Kedysi sa používala iná technika šitia, boli iné materiály, všetko sa šilo ručne, využíval sa celý kus látky, bral sa ohľad na to, ako je látka tkaná a aká je jej napínavosť. Dnes je trochu problém takéto veci vyrobiť. Ak by sme to nechali na krajčírku, ktorá šije klasickú konfekciu, pri prvom pohybe sa nohavice rozletia v rázporku.

Ako sa môže človek stať vaším členom?

Stačí, ak príde na nábor. Ten prebieha práve teraz v októbri. Mávame dvojhodinové tréningy dvakrát do týždňa na SOŠ Lesnickej v Prešove. Tréning začína krátkou rozcvičkou, preberáme techniku šermu, pády, kaskadérstvo, zapájame do toho divadelné veci - ako sa tváriť, ako funguje akustika, ako rozprávať na diváka. Zo začiatku sa učí šermovať drevenými zbraňami, aby si nováčikovia zvykli na zbrane a nebáli sa sekov. Potom sa prechádza na kovovú zbraň. Preberáme techniky ako zaobchádzať s mečom, šabľou, kordom, halapartňou či obojručným mečom. Aj to je spôsob ako vytiahnuť decká od počítačov, tabletov a sedavých aktivít.

Historický šerm je čisto chlapská záležitosť alebo sa nájdu u vás aj dievčatá?

Máme aj dievčatá. Mnohokrát sú šikovnejšie a obratnejšie než chalani.

Ako dlho trvá kým sa človek naučí šermovať?

Je to individuálne. Niekomu to trvá rok, niekomu dva - tri. Zaberie to istý čas, kým sa človek rozohrá. Avšak pri vystúpení nejde len o šerm. Je to v podstate divadelné vystúpenie. Človek musí vedieť svoju rolu presvedčivo zahrať, musí sa vedieť pohybovať po scéne, ako rozprávať k divákom, preto spolupracujeme aj s hercami. Veľmi dobre si rozumieme s Mirom Kasprzykom z Liptovského Mikuláša, ktorý sa venuje pantomíme. On nás vedie k tomu, aby sme sa dokázali vcítiť do danej role. Iný postoj a držanie tela bude mať stredoveký rytier, žobrák, zlodej, šľachtic či panovník. Už len pohybom tela by malo byť zrejmé, akú rolu hráte. Aj detský divák musí uveriť, že pred ním stojí napr. rytier.

Ak si dáte na seba celé brnenie, akú to má váhu?

S brnením je to minimálne 15 kg, so štítom a komplet celou zbrojou sa to môže vyšplhať až na 25-30 kíl. Hlavne nováčikovia zistia, že to, čo si nacvičili, tak zrazu v brnení nefunguje. Brnenie ich nepustí a danú techniku v ňom nie sú schopní urobiť. Aj v najkvalitnejšom zbroji, kde ten pohyb nie je až tak obmedzený, je to riadna fyzická záťaž. Nie je problém urobiť 20 minútový program v kostýme, ale aj ja, keď si dám na seba celú zbroj, mám problém už po treťom dueli. Alebo ak sám šermujem v brnení proti dvom dievčatám, ktoré sú v kostýme, tak sa musím riadne obracať, aby som im stíhal.

Zbrane, ktoré používate vyzerajú nebezpečne. Dá sa nimi ublížiť?

Vyzerajú nebezpečne, no v skutočnosti nie sú ostré. Sme naučení tlmiť seky. Ak vidím, že to “protivník” nevykryje, tak ho seknem na rameno. Občas sa stane, že prilba pri súboji spadne z hlavy a dôjde k nejakému malému zraneniu. Najviac úrazov sa nám však stalo pri hraní basketbalu na tréningoch :-).

Foto: archív Martin Ružbarský a FB/Spolok šarišských šermiarov Sarus