Miriama Marková absolvovala Školu úžitkového výtvarníctva v Košiciach so zameraním na umelecké spracovanie keramiky a porcelánu. Po škole pracovala niekoľko rokov v zlatníctve, avšak kvôli (alebo práve vďaka) silnej alergii na kovy bola nútená zmeniť zamestnanie. V súčasnosti už šesť rokov tvorí šperky z polymérovej hmoty pod značkou miramar.handmade. Popritom zvláda rodinu, spoluprácu s časopisom MAMINKA a (ako to nazýva Mima) svoj “dreamjob” - prácu s ľuďmi z chránenej dielne.

Mima, v súčasnosti sa venuješ hlavne výrobe šperkov pre dámy, ale aj pre pánov. Sú to osobné doplnky s menom, dátumom alebo textom, presne “na mieru” objednávateľa. Ako si vlastne prišla na myšlienku robiť niečo také?

Môj manžel ma naučil počúvať zákazníkov. Je to úžasná vec a odporúčam to každému. Vyrábala som jedny náušnice. Bol na nich odtlačený text a čísielka, všetko bez patiny. Vtedy sa mi ozvala jedna zo stálych zákazníčok s návrhom, či by som vyrobila náhrdelník pre jej muža. Ale musel byť samozrejme už iný, nie ženský. Spoločnými silami sme vymysleli valčeky, patinu, kožu, toto všetko a už to šlo. Neskôr som začala takto vyrábať i náramky, pridávať postupne farebné korálky. Zohnala som si aj iný typ abecedy a vždy to nejako obmieňam. Ak chcem, aby sa zákazníci vracali, musím prichádzať stále s niečim novým. Nikoho nebaví stále to isté dookola. Ak sú zákazníci spokojní, zostanú. No, ak nič nové neobjavia, odídu.

Kde hľadáš inšpiráciu? Ako a kedy k tebe prichádzajú nápady?

S múzou sme dobré kamošky. Bežne spolu kávičkujeme a zdržiavam ju u seba čo najdlhšie. Je to pre mňa veľmi vzácny hosť. Prepadne ma kdekoľvek. Vonku keď venčím psíka, keď idem dlho sama autom alebo najčastejšie v sprche. To sú činnosti, kedy mám kľud a myšlienky sa mi tlačia jedna po druhej. Potom sa stačí len na niečo pozrieť a už viem, čo z toho vznikne. Ja nevyrábam rada len šperky, tvorím z hocičoho a čokoľvek.

Napríklad?

Napríklad, raz dal otec deťom na hranie staré komponenty z práčky. Také tie zelené dosky s rezistormi. Môjho syna to fascinovalo a mne tiež nebolo treba veľa. Hneď som pár kúskov vybrala pre seba. V tom období vznikla kolekcia náhrdelníkov. Boli to srdcia, ktoré mali vytrhnutý kus. Bolo v nich vidno ich vnútro, kde boli presne tie malé farebné rezistory. Mne všetko musí dávať zmysel, musí mať nejaký príbeh. Tie srdcia mali ľuďom vyjadriť, že aj keď sú poškodené, dokážu fungovať. Koľkokrát nám niekto ublíži, ale svet sa preto nemôže zrútiť.

Čo je podľa teba pri handmade tvorbe dôležité?

Asi to niekomu príde ako klišé, ale myslím si, že to naozaj treba robiť zo srdca a s radosťou. Mám zásadu, že ak mám naozaj zlý deň, tak netvorím. Radšej napíšem všetkým zákazníčkam, že veci dostanú o deň neskôr. Tú zlú energiu do vecí proste nedám ani náhodou. Som v znamení Panny, čiže veľký pedant. Potrpím si na tom, aby bolo na mojej práci vidno, že aj keď je robená ručne, je kvalitná. S čím nie som spokojná ja, to nepustím do sveta.

Myslím, že sa postupne mení pohľad ľudí na túto oblasť. Mnohí sú ochotní priplatiť si, ak na konci vidia kvalitu a konkrétnu osobu, ktorá za daným výrobkom stojí. Aký máš na to názor ty?

Presne tak. Väčšina mojich zákazníkov sa mi popri dohadovaní na výrobe s kadečím zdôverí a stávajú sa z nás kamaráti. Je to úplne iný nákup, ako v klasickom e-shope. Zákazníci mi dôverujú a ja si to vážim. Vďaka komunikácii zisťujú, že som človek z mäsa a kostí, a že mi na ich spokojnosti naozaj záleží. Zaujímam sa o ich predstavy, čo chcú šperkom vyjadriť. Venujem im čas pri vymýšľaní a prerábam koľko treba. Hlavne nech sú spokojní a tie veci naozaj nosia. Do “šuflíkov” vyrábať odmietam. Teší ma, keď vidím, že majú k tým šperkom vzťah. Mnohí sa vrátia, aby nakúpili znova. Ja osobne tiež rada nakupujem u predajcov, ktorí si na mňa nájdu čas. Vtedy naozaj nemám problém zaplatiť i viac, lebo mám dôvod.

Veľa sa v súčasnosti hovorí o tzv. work-life balance. O tom, že si musíš hľadať v živote rovnováhu medzi prácou a rodinou. Ty si mamina, manželka, pracuješ, tvoríš, bloguješ. Zabudla som ešte na niečo? Ako to všetko zvládaš?

Zaleskli sa mi oči kvôli slzám…

Mám dobré zázemie. Nemyslím však na finančné. Moji rodičia ma nikdy nebrzdili v mojej kreativite. Môj otec mi dodnes dokáže aj o polnoci vyloviť z nejakej zásuvky, čo potrebujem, len nech zrealizujem momentálny nápad. Mamina mi pre zmenu robí promo. Chváli sa mnou, je pyšná a hlavne nosí aj roky staré kúsky z mojej dielne. Veľmi ma to hreje pri srdci. Aj pre toto som presne taká, aká som a za to im ďakujem. Síce si žijem v takej nejakej bublinke, no odmietam z nej vykročiť…

Čo je však najdôležitejšie, mám naozaj úžasného manžela. Veľakrát, keď som váhala, keď som sa bála, že niečo nezvládnem, vždy mi bol a aj je neskutočnou oporou. Presne vie, kedy a ako ma nakopnúť. Vo všetkom mi verí a mne sa vďaka nemu darí. Ak nie, nerobí žiadne drahoty, otočí list a podporuje ma ďalej. Vďaka tomu to zvládam.

Okrem tejto tvorby mám aj inú, ozajstnú prácu, ktorá mi zabezpečuje pravidelný mesačný príjem. Nehovorím, že by ma moja tvorba neuživila, ale bolo by to veľmi náročné nielen fyzicky, ale hlavne časovo. Je pre mňa príjemnejšie mať aj prácu, aj tvorbu. Moja práca je môj “dreamjob”. Potrebujem byť zastihnuteľná prevažne na telefóne a e-maile, takže mám potrebnú voľnosť. Raz až dva razy do týždňa cestujem do 65 kilometrov vzdialeného mesta za ôsmimi ľuďmi. Všetci majú zdravotné postihnutie a pracujú v chránenej dielni. Niekedy mám pocit, že títo ľudia zvládajú viac, než zdraví, čo ma vždy naštartuje. Stretnutia s nimi mi dávajú veľa a ja som rada za túto prácu. Veľmi. Obe moje “zamestnania” sa pekne vyvážia. Základ je len dobre si všetko rozplánovať.

Viem o tebe, že spolupracuješ aj s časopisom MAMINKA. Ako si sa vlastne k tejto spolupráci dostala?

Moja 7-ročná dcéra ma asi mesiac prosila, aby som jej ušila sukňu. Vymyslela si dlhú bielu, čipkovanú, širokú ako nevesta. Lenže osem metrov takého plátna stojí fakt veľa! Spomenula som si na starú záclonu mojej maminy. Za dve hodinky bola sukňa na svete. Splnenie sna malej princezne prinieslo však aj iné “ovocie”. Celý postup som si totiž kvôli môjmu blogu fotila a neskôr ho uverejnila aj na Sashe. Článok sa hneď dostal medzi najčítanejšie. O pár dní ma oslovila šéfredaktorka časopisu MAMINKA. Celý návod následne zverejnili a navrhli mi spoluprácu aj na ďalších fotopostupoch. Ani vo sne by mi nenapadlo, že niečo čo ma baví a teší moje deti, mi tak neplánovane podsunie nové príležitosti na posun vpred. Presne toto ma len utvrdzuje v tom, že ak má človek chuť, má tvoriť. A deliť sa o to, lebo nikdy nevie, ku komu sa to dostane.

Masová výroba má určite vplyv aj na predaj ručne robených výrobkov. Čo pre teba znamená handmade?

Pred dvoma rokmi som mala najúspešnejší rok. Vianočné sviatky mi nahnali kvantum zákaziek a ja som vyrábala posledné týždne do druhej - tretej rána. Dosiahla som však akurát to, že som bola strašne vyčerpaná, aj keď som zarobila ako za tri mesiace dokopy. Vtedy som dosť komunikovala so známou, úspešnou predávajúcou. Jej sa biznis rozrástol až tak, že si vytvorila firmu so zamestnancami. Presne mi predpovedala, že to isté čaká i mňa. Nestalo sa. Predstava, že tie “moje” veci má vyrábať niekto iný a stane sa z nich masová výroba, kde sa na základe podkladov len niečo vyrobí… Nedokázala som to. Handmade podľa mňa nie je o tom. Radšej vyrábam menej, ale som spokojnejšia a verím, že i moji zákazníci. Už viem, čo chcem a za tým si idem. To, že sú spokojní ma len utvrdzuje v tom, že som sa rozhodla správne.

Ak by sa chcel niekto pustiť do vlastnej výroby šperkov alebo hoci aj do vlastnej tvorby niečoho iného, čo by si mu poradila? Existuje nejaká univerzálna rada?

Nech do toho ide. Ale s rozumom, húževnatosťou a hlavne trpezlivosťou. Nech neočakáva veľké výsledky hneď v prvý deň. Úspech prichádza len s pokorou a úctou. Nech počúva zákazníkov. Tí ho nasmerujú, čo by mohol robiť lepšie, aby dokázal napĺňať nielen svoje túžby, ale aj ich. Naopak, nech ho neodradí nejaký neúspech. Musí sa len otrepať a ísť ďalej. Bežne sa mi niektoré šperky nepredávajú, ako som si naplánovala. Bez problémov ich však stiahnem z predaja, spravím nimi radosť mojim kamarátkam a vymýšľam ďalej. Svet je plný nápadov. Najdôležitejšie však je, nech si to človek zariadi tak, aby mu táto činnosť prinášala radosť. Ja verím, že veciam sa vdychuje duša. Toto stroj nedokáže, iba človek. Preto musí tvorenie tešiť.

Čo okrem handmade prináša spokojnosť a radosť tebe? Za čo si v živote vďačná?

Jednoznačne za moju rodinu. Celú. Od rodičov, svokrovcov, bratov, manžela, naše deti, cez sesternice, bratrancov, švagra, švagriny, rodinných priateľov, nášho psíka (nezabudla som na niekoho?)… Ak je človek obklopený správnymi ľuďmi s veľkým srdcom, dokáže naozaj všetko.

zdroj foto: fb/miramarhandmade
zdroj foto: www.miramarka.sk