Janka Kadaňková sa narodila v Prešove, kde vyštudovala výtvarnú výchovu na Fakulte humanitných vied. Roky pracovala v reklamnej agentúre. Popri materskej dovolenke však rozbehla vlastný projekt popka.sk, v rámci ktorého sa jej podarilo realizovať svoje nápady s tvorením, šitím a kreativitou. Venuje sa organizovaniu kurzov šitia kde, ako sama hovorí, nechodia ženy len kvôli tomu, aby sa naučili šiť, ale hlavne, aby vypli z každodenného kolotoča, zoznámili sa s ďalšími “spriaznenými dušami” a popritom si vytvorili vlastnoručne urobené dielka.

Pracovať pre reklamnú agentúru vyžaduje iste veľa kreativity. Ty si sa však rozhodla túto kreativitu uplatniť v úplne inom odbore. Čo bol ten hlavný dôvod, že si takto radikálne zmenila zamestnanie?

Postupom času som v pôvodnej práci vyhorela. Vždy ma ťahalo smerom k ženskej tvorbe, práci s materiálom, niečím hmatateľným, teplým. Veľmi som chcela vyskúšať byť sama sebe šéfkou a organizovať si veci tak, ako vyhovujú mne a mojej rodine. Povedala som si, že nemám čo stratiť. Odišla som z práce a robím to, čo ma baví.

Kedy tvoj projekt začal pomaličky naberať reálne kontúry?

U nás v rodine šili snáď všetci. Ešte ako dieťa som sa k tomu dostala tiež, čiže už od malička som mala k týmto veciam veľmi blízky vzťah. Pred 10 rokmi som chcela darovať svokre nejaký originálny darček. Ušila som jej teda svoju prvú bábiku. Ani neviem ako a zrazu chcel bábiku ten i ten i henten. (Smiech). Pripravili sme teda web popka.sk, čo znamená po šarišsky bábika. Najprv som šila hlavne autorské bábiky na objednávku. Ľudia často poslali fotku alebo obrázok bábiky, príp. opis ako si ju predstavujú a podľa toho som ju zhotovovala. Do toho prišla kríza, ľudia riešili iné veci než bábiky. Keď sa mi však narodili deti, prišli nové nápady - ako interaktívne podložky a hady. Mnoho nápadov mi bolo doslova podstrčených pod nos. Niekto niečo potreboval a oslovil ma, či to skúsim urobiť. Vždy som do toho šla. Takým spôsobom vznikli aj momentálne veľmi obľúbené pískacie tričká so šitými aplikáciami. Často si samotní zákazníci vymyslia vlastný motív, čo by tam chceli mať a ja im to zhotovím.

Až po odchode zo zamestnania som sa tejto tvorbe začala venovať naplno. Aj keď som šila hlavne na objednávky, vždy ma to ťahalo smerom robiť kurzy šitia. Prvé kurzy boli v Prešove, neskôr sa k tomu pridali kurzy v Košiciach a v marci spúšťame prvý kurz aj v Michalovciach.

Návrat k handmade tvorbe je v súčasnosti dosť silný.

Áno, je to veľmi cítiť. Veľa ľudí si chce robiť a nosiť vlastné originálne veci. Mamky prídu na to, že je pre ne praktickejšie a výhodnejšie vedieť ušiť svojim ratolestiam veci presne také, aké sa im páčia. Táto téma zasahuje mnoho žien bez ohľadu na vek či vzdelanie. Mala som klientky, ktoré boli ekonómky, právničky či lekárky a našli sa medzi nimi i také, ktoré “buchli” s kariérou a dnes šijú. Teší ma, že to dáva zmysel nielen mne, ale stále novým a novým ľuďom.

Objavia sa na takýchto kurzoch aj muži, alebo je to čisto ženská záležitosť?

Zatiaľ sa ich zúčastnili traja. Jeden prišiel cielene s tým, že sa chcel naučiť opravovať stany a kostými do skupiny historického šermu. A dvaja sa nejakou náhodou objavili na kurze v Košiciach. Prvýkrát sedeli pri stroji. Bola to veľmi milá skúsenosť. Aj v tomto rozmýšľajú úplne inak ako ženy. (Smiech).

Ako?

Na prvej lekcii sa zoznamujeme so strojom. Niektoré stroje majú krásne vyšívacie stehy, ženy skúšajú hlavne to, robia si rôzne obrázky a výšivky. Chlapi naukladali na seba látku a skúšali, čo ten stroj dá, koľko toho zvládne. (Smiech).

Ak by som sa chcela naučiť šiť, ako dlho by mi to trvalo naučiť sa?

Podľa toho aká si šikovná. (Smiech) Začiatočnícky kurz je rozdelený na 5 lekcií a každá trvá 3 hodiny. Po 15 hodinách si vedia dievčatá ušiť jednoduchý výrobok - jednoduché úpletové šaty, sukňu, tašku. Na bežné domáce šitie to stačí. A potom si buď začnú samé skúšať a zdokonaľovať to, čo ich najviac oslovilo, alebo prídu na tématický kurz, na ktorých sa učíme už náročnejšie postupy. Mnohé ženy berú tieto kurzy ako svoju psychohygienu. Nie je to škola, kde zazvoní a je koniec hodiny. Veľa sa na kurzoch rozprávame, o našich radostiach i trápeniach s deťmi, mužmi. (Smiech). Možno aj to ich často vracia späť na tématické kurzy. V každom prípade je však dobré prísť na kurz s reálnymi predstavami, čo sa chceš naučiť. Ak niekto príde na začiatočnícky kurz s tým, že chce šiť svadobné šaty… To sú zbytočne veľké oči.

Stojíš aj za projektom Vesele rúška. Ako vznikol tento nápad?

Vznikol koncom roka 2015. Bolo veľmi škaredé počasie a moje deti boli choré. Keď bol niekto u nás doma chorý, používali sme jednorázové rúška. Detské veľkosti však nezoženieš, a tak ma napadlo ušiť ich zo zvyškov farebnej látky. Hodila som ich na FB profil popka.sk s tým, ako sme si poradili. Postupne sa začali ozývať hlavne mamky onkologicky chorých detí. To bol hlavný impulz, prečo som to chcela rozbehnúť ešte viac. Vytvorili sme pre ne samostatný web veseleruska.sk. Nakoniec sme v spolupráci s O.Z. Sociálny Prešov a Inge Doležalovou vytvorili projekt pre detskú onkológiu v Košiciach a darovali im 500 rúšok. Na to, aká je to maličká vec, mám na to veľmi dobré ohlasy. Najprv to vyzeralo ako smiešny nápad, ktorý pomôže mojim deťom a nakoniec to vyrástlo do úplne iných rozmerov.

Čo ťa na tvojej práci baví najviac?

Kurzy, ktoré organizujem sú pre mňa “zázračné”. Aj keď sú obsahovo rovnaké, tým že sa mení jeho obsadenie, je zakaždým iný. Mne to dodáva veľkú chuť do ďalšieho tvorenia, klientky ma nabíjajú energiou. Niekedy šijeme projekty, ktoré sú aj pre mňa nové, tak vymýšľame postup. Napriek tomu, že je to práca, je väčšinou aj pre mňa relaxom.

V čom som sa však dokonale našla, bola príprava scény pre rozprávku o Zlatej rybke pre Dívadlo Komika, ktoré ma oslovilo, aby som im vymyslela celú scénografiu. Táto práca bola pre mňa veľmi tvorivá, mala som tam voľnú ruku, čiže som sa mohla realizovať v plnej miere. Myslím si, že aj vďaka mnou urobenej scéne mala táto rozprávka u detí i dospelých veľký úspech.

Trikrát som bola na prijímačkách na scénografiu a nikdy ma nevzali. (Smiech). Toto tvorenie bolo pre mňa môj vytúžený splnený sen. Stále som otvorená spoluprácam tohto smeru.

Janka, držím palce nech ti tvoja práca dáva vždy zmysel.

Netreba sa začať báť plniť si sny. Robme to, čo nás baví. Vtedy naša práca vyzerá úplne inak.

Foto: archív Janka Kadaňková