Módna návrhárka Jana Poláková pochádza z Michaloviec. Vyštudovala Strednú priemyselnú školu odevnú vo Svidníku odbor navrhovanie a modelovanie odevov. V štúdiu pokračovala na Prešovskej univerzite, kde ukončila štúdium výtvarnej a etickej výchovy. V súčasnosti pôsobí v Košiciach, kde má svoj ateliér Jana Polak. Je veľkým fanúšikom etickej módy. Rada kombinuje farby a vzory, ktoré navzájom prepája prostredníctvom rôznych remeselných techník. Je súčasťou projektu Fashion KidLab.
Keďže som vyrastala v umeleckom prostredí, tento smer bol pre mňa jednoznačný. Mama učila na ZUŠ-ke výtvarný odbor a kreatívny svet mi učaroval. Doma sme veľa kreslili, mama stále niečo vyrábala. Už na základnej škole som vedela, že chcem byť návrhárkou. Mali sme v triede nástenku, na ktorej mal každý pripnuté, čím chce byť. Ja aj s mojou sestrou - dvojčaťom, sme tam mali uvedené, že chceme byť módne návrhárky. Všetci sa z nás smiali :-).
Nás však už vtedy zaujímali módne časopisy. Mama nás naučila šiť, babka pliesť a háčkovať. Začínalo to oblečením pre bábiky, všetky boli krásne vyobliekané. Na konci ZŠ som si vedela sama ušiť sukňu, takže moje smerovanie a ďalšie štúdium bolo dosť jednoznačné. Neviem si predstaviť, že by som mala študovať niečo iné.
V šatníku nemám veci, v ktorých by som sa cítila nepohodlne, alebo by ma nejakým spôsobom obmedzovali. Ak to nie je na nejakú zvláštnu udalosť, rada siaham po veciach intuitívne podľa momentálnej nálady. Mám rada veci športovo-elegantné.
Túžim po spokojnom, dôstojnom živote, aby som bola sebestačná a šťastná a mala spokojnú rodinu aj zákazníčky. Aby som stále mala istú mieru mojej kreatívnej práce a aby som mohla rozhodovať o tom, čo robím. Realizácia modelu pre niekoho iného ma veľmi baví, ale je to stále kompromis medzi zákazkovou a mojou tvorbou. Milujem rôzne módne presahy, robím publikačnú aj pedagogickú činnosť. Teší ma, ak moja práca inšpiruje ostatných. Pre mňa je úspech, že robím to, čo ma baví a že sa tým dokážem uživiť.
Je to workshop pre deti od 5 rokov, ktoré vedia pracovať 2 hodinky samostatne. Nemusia vedieť kresliť, stačí, že chcú a sú manuálne zručné. V tomto projekte mám na starosti obsahovú zložku. Aj keď na našich hodinách veľa kreslíme, striháme, lepíme, kombinujeme rôzne techniky, nie je to žiadna výtvarná ani krúžok šikovných rúk. Deti s mojou pomocou vymýšľajú svoje vlastné modely, ktoré si samé odprezentujú na módnej prehliadke. Taktiež našu prácu predvádzame na podujatí Košice Fashion Week v novembri.
V tomto projekte som sa našla a veľmi ma baví a napĺňa. Dáva mi možnosť zanechať niečo pre mladšie generácie. Deti sú pre mňa inšpiráciou a navzájom sa dopĺňame.
Je to úžasné posolstvo. Má ľudský aj eticko-humánny charakter. Fashion KidLab je nenútená forma, kde deti pracujú so svojou predstavivosťou, získavajú zručnosti v rôznych technikách, učia sa inak myslieť a pozerať na svet. Aj keď je súčasná móda v prvoplánovom hľadisku dosť povrchná, celebritná, my v našich dielňach otvárame módu z iného uhla. Neriešime ju cez módne trendy, ale cez výtvarno, kreativitu a hru. Deti vediem k tomu, aby boli zodpovedné za svoje rozhodnutia a nebáli sa slobodne myslieť. Záleží mi na tom, aby boli naše hodiny zaujímavé, netradičné a zábavné.
Tohto roku máme jednu nosnú tému - 100 rokov Československa v móde, ktorá bude rozdelená do menších celkov: od predvojnovej módy, cez socialistickú až po súčasnú. Z jednotlivých období som vytiahla ich typické prvky: napr. kravaty, vypchávky, retro, disco, zakázanú módu, džínsovinu. Vôbec nevadí, že to deti nebudú poznať z historického hľadiska.
Myslím, že sa to prevalilo pred pár rokmi, keď v Bangladéši spadla továreň na výrobu oblečenia, kde zahynulo veľa ľudí. Odevný priemysel má dva výrazné negatívne aspekty. Je veľkým znečisťovateľom životného prostredia a pracuje v ňom veľa detí. Je to beh na dlhú trať, pretože tento globálny problém zahŕňa aj ekonomicko-politický rozmer.
Veľké obchodné reťazce chrlia značné množstvo oblečenia na jednu, niekedy dokonca na pol sezóny. Toto by sa v každom prípade malo zmeniť. Oblečenie by sa malo kupovať skôr od lokálnych dizajnérov a výrobcov. Odporúčam kupovať kombinovateľné a nadčasové kúsky, ktoré prežijú aj niekoľko sezón. V každom prípade rozhodnutie závisí od jednotlivca. Každý by si mal túto otázku vyriešiť najprv sám v sebe. Je dobré, že sa o tomto probléme hovorí a že aj veľké značky si konečne začínajú dávať pozor, ako a kde sú ich výrobky vyrábané.
Myslím, že to závisí od vyzretosti osobnosti, ktorá vie, aký má štýl, čo potrebuje a nepotrebuje. Mnohým ľuďom už nie je jedno, ako sa výrobok vyrobil, za akých podmienok, za koľko peňazí, aká je jeho kvalita, či sa dá navzájom kombinovať a čo s ním bude, až doslúži. Túto otázku riešia ľudia v zrelšom veku, ale možno, ak budú mať dnešní teenageri jasný príklad, tak sa tým budú zaoberať skôr.
Tieto veci sú prezentované na verejnosti, takže tomu sa neubránite. Myslím, že kopírovania sa môže obávať niekto, kto si neverí a svoj rukopis nemá ešte prepracovaný. Podľa mňa, aj keby dvaja návrhári robili jednu a tú istú vec, každý ju urobí po svojom. Vyzretý návrhár má svoj rukopis, stojí si za svojou prácou, vie si ju presadiť, obhájiť a vychádza z neho intuitívne.
Všetci sa navzájom inšpirujeme. Stačí, že sa niekomu niečo zapáči a pretvorí si model podľa seba. Základné strihy boli už dávno vymyslené, dnes už veľmi nevymyslíte niečo, čo tu ešte vôbec nebolo. Skôr je dôležité, ako veci prispôsobiť a ozvláštniť, ako skombinovať farby a materiály. To dáva dizajnérovi rukopis a to rozpoznateľné. Ja sa kopírovania neobávam. Pre mňa je lichotivé, keď sa niekomu niečo páči a ušije si to :-).
Každý, kto miluje umenie v jeho rôznych podobách, vie, že cesta vedie cez prácu, experimenty, skúšanie. Vytvoriť niečo nenositeľné je častokrát výzvou, kde človek výtvarne rastie. Experimentálne veci sú veľmi vhodné na fashion show, kde je dobré spojiť nositeľné s niečím výrazným alebo niečím prekvapivým. Je zaujímavé, ak módna prehliadka, pokiaľ nie je určená na predstavenie kolekcie konkrétnym obchodníkom, skrýva v sebe kúsok show alebo niečo expresívne. Tým pádom nie je nudná a ukáže návrhára ako kreatívnu osobu. Z každej experimentálnej veci sa dá následne urobiť nositeľný prototyp.
Napríklad, súťaže pre študentov sú veľmi kreatívne a výstredné. Výborne sa na nich hodnotí zmysel pre fantáziu. V reálnom živote je však nevyhnutné, aby kreatívec vedel prepojiť funkčné, praktické a nositeľné prvky s tými "inými". Toto nadanie je pre dizajnéra veľmi dôležité. Musí byť schopný nájsť správny pomer medzi experimentálnym, trošku šialeným, prekvapivým a skombinovať ho práve s tým nositeľným.
Keďže vyrastajú v kreatívnom prostredí, majú k tomu vzťah aj oni. Je to pre nich prirodzené. Od malička sme doma veľa kreslili, maľovali, vyrábali, piekli. Ja ich do toho nenútim, avšak určité predpoklady, možno aj vrodené, majú. Vidia, čomu sa venujem, ako a kde pracujem, chodievajú do ateliéru. Niekedy som sama prekvapená, aké veci si dokážu všimnúť a ako dokážu veci skombinovať. Dokonca moja 6-ročná dcéra tým, že to odpozorovala odo mňa, vie nakresliť strih a sama si navrhnúť, čo chce, aby som jej ušila. Či už sa tomu budú venovať alebo nie, som rada, že majú cit pre estetiku a kreativitu.
Je toho veľmi veľa. Inšpiruje ma samotný život, ľudia zaujímaví aj tí nezaujímaví, príroda, farebné kombinácie, časopisy, deti, pocity, myšlienky, situácie, momenty, ktoré sa možno niekomu vôbec nemusia zdať inšpiratívne, taktiež veci, ktoré nijako nesúvisia s módou alebo výtvarným umením. Pri samotnej práci ma inšpiruje materiál, jeho výrazové možnosti, čo z neho môžem dostať, ako ho viem ozvláštniť. Keď tvorím niečo nové, niekedy mám problém vybrať si len jednu myšlienku. Veľa vecí si nekreslím, ale píšem, aby som na nich nezabudla.
Keď robím novú kolekciu, snažím sa, aby bola v niečom nová, aby v nej bolo čosi, čo som doteraz nerobila. Mám rada, ak má prehliadka ucelenú koncepciu, hlavu aj pätu, keď má príbeh. Keď sú v nej nedokončené alebo nedokonalé prvky v zmysle krajčírskeho remesla a je tam vidieť celú inšpiračnú cestu až po hotové veci, ktorými končí. Z celej kolekcie musí byť zrejmé, že nad tým autor rozmýšľa. Vedia to oceniť práve tí, ktorí majú umelecké a výtvarné vzdelanie. Toto predurčuje dizajnéra, aby bola jeho kolekcia výsledkom premýšľania, aby bola uchopiteľná a pochopiteľná, mala v sebe módny výtvarný príbeh. Podľa mňa návrhár, ktorý nemá za sebou umelecké vzdelanie, nebude vedieť takto rozmýšľať. A naopak, na druhej strane pochopiť to vie iba ten, kto má práve takéto vzdelanie.
Foto: archív Košice Fashion Week a archív Jana Polak
Kňaz, ktorý už 20 rokov pracuje s ľuďmi bez domova. Minulého roku zabehol 1550 km dlhý ultramaratónsky beh z Košíc do Vatikánu, ktorým chcel upozorniť na chudobu vo svete.
Festival EĽRO v Kežmarku je najväčšou prezentáciou ľudových remesiel na Slovensku. Tento festival vznikol v roku 1991 ako prvý svojho druhu v Európe.
Stredoškoláci, pre ktorých je veda koníčkom. Priniesli medaily z najväčšej svetovej vedeckej súťaže.