Celým menom Jevgenij Ivanovič Libezňuk sa narodil v roku 1963 v obci Kiemaň na Ukrajine. Herectvo vyštudoval na Inštitúte Karpenka - Kareho v Kyjeve. Od roku 1986 je členom činohry Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove, ktoré ako jediné divadlo na svete, hraje v rusínskom jazyku.
V roku 2007 dostal Cenu Jozefa Krónera za postavu Gogoľovho Chlestakova. V roku 2009 získal ocenenie Dosky za najlepší mužský herecký výkon za postavu Lopachina vo Višňovom sade, keď ako hosťujúci herec pôsobil v nitrianskom Divadle Andreja Bagara.
Zahral si vo filmoch a seriáloch: Četnícke humoresky, Želary, Let Bocianov, Tango s komármi, Babie leto, Pokoj v duši, Dr. Ludsky, V mene zákona. Najnovší film, v ktorom účinkuje - Čiara (premiéra v kinách od 3. augusta), získal cenu za réžiu v Karlových Varoch.

Na východe už žijete viac ako 30 rokov. Prečo ste zakotvili práve v Prešove? Je vám východ niečím blízky?

Ja som vlastne mladý 31 ročný východniar. Po ukončení školy v Kyjeve, som v roku 1986 nastúpil do Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove a tu som aj zostal. Východné Slovensko je nádhernou vzorkou všetkých možných úkazov, od vôd cez hory, jaskyne až po históriu. Na malom území si človek môže nájsť to svoje “naj” takmer v akejkoľvek oblasti.

Je niečo, čo sa vám tu nepáči, čo by sa tu mohlo zlepšiť alebo fungovať inak?

Vždy sa dá nájsť niečo, čo môže človeka nahnevať, ale je to vždy veľmi subjektívny postoj. Pokiaľ dokážete na veci zmeniť svoj pohľad a pozrieť sa na ne z iného uhla, už to predsa nemusí byť vôbec také zlé.

Nie ste len divadelný herec, ale hrávate aj vo filmoch a seriáloch. Čo je vám bližšie film alebo divadlo?

Film a divadlo sú úplne iné spôsoby prejavu, práce a prístupu herca. Film je náročný v tom, že herec musí danú postavu a scénu precítiť v priebehu veľmi krátkeho časového úseku. V divadle je tomu venovaný oveľa dlhší čas. Na skúškach sa postupne dokážete zžiť s danou postavou a následne ju aj precítiť. Vo filme musíte v krátkom čase dať do konkrétnej postavy to, čo tam chce mať režisér. Aj história ukazuje, že väčšinou každý dobrý filmový herec skončí v divadle. Divadlo je totiž miesto, kde sa dá prežiť celá genéza postavy od začiatku predstavenia až po jeho koniec.

Čítanie rozprávok pre deti na Dobrom festivale.

Mávate ešte trému pred predstavením aj po toľkých rokoch na javisku?

Bez istej dávky trémy by táto práca asi nebola možná. Postupom času a rokmi strávenými na javisku sa s ňou človek naučí pracovať a vie ju držať pod kontrolou. Neraz si človek myslí, že už ju možno ani nemá, ale pozrie sa na seba zboku a zistí, že aj tak ju má. Keď sa trému naučíte ovládať, tak v konečnom dôsledku vie pracovať vo váš prospech.

Film Čiara je momentálne najnovší film, v ktorom účinkujete. Bol inšpirovaný situáciou na slovensko-ukrajinskom pohraničí pred vstupom Slovenska do Shengenu. Pri sledovaní filmu inšpirovaného skutočnými udalosťami si divák neraz kladie otázku, do akej miery je to skutočnosť a kde začína fikcia.

Slovensko-ukrajinskú hranicu poznám ako tú “svoju”. Určite to bolo miesto, kde bola korupcia v každom pohybe, pohľade, prejave. Začínala už u najnižšieho úradníka a časom som zistil, že siaha až po Kyjev. Ten najnižší úradník bol len začiatok celého reťazca. Aj keď prišla kontrola z Kyjeva, tak prišla vlastne len skontrolovať, či tam nie je niekto “biela vrana.” Ten, kto nebral úplatky, toho bolo potrebné v momente vyhodiť. Kazil totiž morálku.

Stretli ste sa aj vy osobne s ľuďmi, ktorí boli inšpiráciou pre tento film?

Nie, ja som sa s nimi osobne nestretol. Stretol sa s nimi Peter Balko, scénarista filmu. On nám rozprával, že historky, ktorých sa napočúval, by stačili ešte na ďalších desať scénarov. Čo mu naozaj verím.

Čo sa odvtedy zmenilo?

To je veľmi dobrá otázka….

Vďaka televíznej reklame ste azda najznámejší bača na Slovensku. Spoznávajú vás ľudia na ulici aj v tejto vašej “role”?

Občas dostávam otázky typu: aká bude tohtoročná úroda mlieka, bryndze a hlavne ich zaujíma, kde sa vlastne ten náš košiar nachádza. Keď som zbadal v niektorých očiach neveriace pohľady, pochopil som, že zbytočne budem ďalej vysvetľovať, že to je len “hra.” Takže na takéto otázky s kolegom Peťom - honelníkom odpovedáme, že sme zo Šumiaca (obec pri Telgárte, pozn. red.), kde máme svoju kolibu a ovce. Keď tam nie sme, tak Dunčo, náš pes, stráži ovce. To sú tie celkom milé a vtipné stretnutia.

Máte už dospelého syna a teraz malú dcéru. Ako otec, cítite rozdiel vo výchove vašich detí?

Určite áno. V mladšom veku človek viac riešil kariéru. Niekedy až nepochopiteľným spôsobom videl dieťa ako prekážku na tej svojej vysnívanej ceste. Čím je človek starší, vyzretejší, zmení pohľad na mnoho vecí a prehodnotí priority. Teraz si v žiadnom prípade nenechám vziať čas, ktorý môžem stráviť s dieťaťom. Sľub, ktorý dám dcére, je pre mňa posvätný a nezruším ho aj keby traktory z neba padali :-).

Bolo jednoduchšie vychovávať deti pred 20 rokmi než je to teraz alebo naopak?

Každá doba mala svoje hračky, menia sa iba spôsoby spoznávania sveta. Deti boli vždy deťmi, či už v minulosti, či teraz. Ako sa človek venuje deťom, takú má od nich odozvu. Deti nie sú iné než boli. To len mnohí rodičia zabudli, že boli kedysi tiež deťmi.

Autor foto: Anna Revická