Henrieta Holúbeková vyštudovala andragogiku na UK v Bratislave. Roky sa venovala vzdelávaniu dospelých, v roku 2014 vytvorila akreditovaný vzdelávací program Životológia - náuka o živote. Pomocou mentorov mladých učí zábavnou formou rozvíjať sebapoznávacie, komunikačné, vodcovské a sociálne zručnosti študentov 1. a 2. ročníkov stredných škôl. Z východného Slovenska je do tohto programu zapojené Cirkevné gymnázium sv. Cyrila a Metoda v Snine.

Ste autorkou a “matkou” projektu Životológia. Čo to vlastne je Životológia?

Životológia je vzdelávací program pre stredoškolskú mládež, v ktorom sa zábavnou formou učí mládež pochopiť dospelých, život a samých seba. Je založený na princípe Komenského školy hrou, sokratovských dialógoch a rozprávaní príbehov mentorov mládeže. Vyučovacie hodiny majú jedinečnú štruktúru a tým prakticky celkom búrajú tradičný školský systém výuky. Je to predmet, kde sa mládež učí poznatky a zručnosti, ktoré bude reálne potrebovať vo svojom živote.

Roky ste sa venovali vzdelávaniu dospelých. Čo vás viedlo k vytvoreniu projektu, ktorý je v prvom rade zameraný na študentov stredných škôl?

V novembri roku 2014, keď bola moja vtedy 15 ročná dcéra v prvom ročníku na strednej škole, mi oznámila, že v ten deň spáchal jeden študent samovraždu v našom meste. Bol to šikovný, milý a múdry chlapec. Veľmi ma to zasiahlo, pretože som sa vcítila do situácie jeho rodičov a nevedela som si predstaviť, čo by som na ich mieste robila ja, keby som musela pochovávať svoje dieťa nič netušiac, čo sa v jeho hlávke odohrávalo. Čo ak to bol nejaký banálny problém z pohľadu dospelého človeka, ktorý by sa dal vyriešiť možno jedným rozhovorom? Bol to pre mňa taký moment, kedy som si uvedomila, že to, čo učím dospelých, vlastne potrebujú už študenti na stredných školách. O čo jednoduchší a šťastnejší život by sme mali aj my dospelí, keby nás už na strednej škole učili o vzťahoch, pochopení samého seba a druhých? Koľkých chýb v našich životoch sme sa mohli vyvarovať? Vtedy som sa rozhodla, že urobím niečo pre to, aby sa to naše deti učili už v škole.

Ako na takýto predmet reagujú samotní študenti?

Študentom tento spôsob výuky veľmi vyhovuje. Predstavte si, že máte klasické hodiny a medzi ne príde dvojhodinovka, na ktorej sa úplne mení celý spôsob odovzdávania poznatkov a vedomostí. Je tam dôvera, bezpečné prostredie, zábava, radosť, niekedy aj smiech cez slzy, podpora, férové jednanie. Oni sa naň naladia, na konci zazvoní a znovu sa musia vnútorne preorientovať na klasickú výučbu, ktorá ich nebaví. Podľa spätnej väzby, ktorú od nich dostávame, by mali najradšej vedené celé vyučovanie takýmto spôsobom.

Na východnom Slovensku pôsobíte v Snine. Ak by sa chceli zapojiť aj stredné školy z iných miest, akým spôsobom sa môžu pridať?

Stačí nájsť financie na pokrytie nákladov a osloviť nás.

Mnoho učiteľov tvrdí, že dnešní študenti sú iní - ťažšie zvládnuteľní ako to bolo napr. pred 20 - 30 rokmi. Sú naozaj študenti “iní”? Kde nastala chyba? Doma, v škole, v spoločnosti... ? Alebo len dnešné školstvo nevie reagovať na súčasný stav?

Súčasná mládež rieši tie isté problémy, ktoré sme riešili my: prvé lásky, chcú byť obľúbení v kolektíve, hľadajú si svoje miesto v ňom, riešia vzťahy s rodičmi, atď. V čom je obrovský rozdiel je to, že na ich život vplývajú úplne iné vonkajšie vplyvy ako pred 20-30 rokmi. Ako chybu vnímam, že rodičia a aj učitelia akoby ignorovali tieto vonkajšie vplyvy. Snažia sa mládež vychovávať a vzdelávať tak, ako ich samých vzdelávala a vychovávala generácia dospelých, na ktorých v tom čase vplývalo niečo úplne iné. Používajú nefunkčné metódy a čudujú sa, prečo im nefungujú. Je to také isté, ako keby som chcela počúvať magnetofónovú pásku v MP4 prehrávači. Nejde to.

Ako vnímate súčasné školstvo? Čo by sa podľa vás v ňom malo a dalo zmeniť? Čo v ňom chýba?

To je obrovská téma na omnoho dlhší rozhovor. Na jednej strane vidím frustrovaných učiteľov, ktorých často obdivujem, že ešte robia svoju prácu v daných podmienkach. Na strane druhej vidím isté úsilie zo strany vlády o zmenu a mnohé snahy rôznych organizácií, nadšených jednotlivcov, ktorí robíme z môjho pohľadu veľa skvelej práce.

V prvom rade by som úplne zmenila úlohu učiteľa - stal by sa skôr sprievodcom a partnerom pre deti. To si však vyžaduje úplne inú výuku budúcich učiteľov. Na preklenovací čas, kým ešte nemáme nový systém výuky pre budúcich učiteľov, by som „otvorila“ školy organizáciám a inštitúciám, ktoré robia veci dobre a vo vysokej kvalite (zatiaľ však chýba systém merania kvality vzdelávania pre akreditované inštitúcie).

Zrušila by som súčasné učebné osnovy. Najdôležitejšia vo výučbe by bola medzipredmetová nadväznosť s priamou aplikáciou do života jednotlivca. Neučila by som poznatky, ktoré si dnes študenti ľahko nájdu na internete za pár minút. Viedla by som ich k tomu, ako sa učiť, ako sa vyznať v množstve informácií rôznej kvality, používaniu tzv. „zdravého sedliackeho rozumu“. Prepojila by som školu s rodičmi, s odbornou aj laickou verejnosťou v danom regióne, ktorí by spoločne vytvorili šťastnú školu.

Pridala by som veci, ktoré máme v Životológii - je veľmi široko a variabilne koncipovaná, čo sme spočiatku vnímali ako jej nevýhodu, no dnes sa nám ukazuje, že je to jej najväčší benefit.

Pamätáte si, aká bola najlepšia rada, ktorú ste v živote dostali vy?

Najlepšia rada, ktorú som dostala do života bola, že je v poriadku robiť chyby. Dokonca sú prospešné pre náš život. Vďaka nim rastieme a stávame sa lepšími. U nás sa v škole za chyby trestá. Namiesto toho, aby sme učili deti kreatívne reagovať na problémy, aby sa nebáli vymýšľať a skúšať rôzne spôsoby ich prekonávania.

Na čo ste zo svojej práce najviac hrdá?

Na to, že Životológia existuje a že sa neustále zdokonaľuje aj za pomoci mentorov, inovatívnych učiteľov, rodičov a spätnej väzby samotných študentov. Robíme výskum v praxi.

Aké sú vaše plány do budúcna?

Mojou víziou je, aby sa Životológia učila na všetkých typoch stredných škôl na Slovensku. Máme registrovanú ochrannú známku Lifeology ®. Rysuje sa aj jej výučba v zahraniči, no o tom vám rada porozprávam nabudúce, keď to naberie konkrétnu podobu.

Michal a Lucia - mentori mladých v Snine

Michal Grodza - absolvent filozofickej fakulty Prešovskej Univerzity v odbore učiteľstvo anglického jazyka a literatúry, organizátor mládežníckych výmen a lektor medzinárodných školení pracovníkov s mládežou pod programom Erasmus+, mládežnícky coach a teen mentor Životológie.

Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa stali mentormi mládeže a súčasťou Životológie?

Vďaka programu Erasmus+ som nabral skúsenosti s prácou s mládežou a neformálnym vzdelávaním ešte pred zapojením sa do Životológie. Zvykneme organizovať 2-4 školenia alebo mládežnícke výmeny ročne a vždy ma to napĺňa, najmä vďaka energii a motivácii, ktorú som čerpal z práce s mladými ľuďmi v spolupráci so super kolegami z našej neziskovej organizácie. Životológia pre mňa spojila lásku k neformálnemu vzdelávaniu, prácu v super kolektíve a možnosť stretávať sa s mladšími, a to všetko hneď 4x do týždňa, nielen 2-4x ročne! Nehovoriac o tom, že každý teen mentor je otvorený, s rozhľadom, má určité skúsenosti a znalosti a mám sa od neho/nej čo naučiť. Naviac, na našich stretnutiach teen mentorov to priam srší energiou a entuziazmom!

Aký máte vzťah so študentmi? Stretávate sa s nimi aj pri nejakých mimoškolských aktivitách?

Študentov berieme takých akí sú, keďže si sami dobre pamätáme, akí sme boli v ich veku. So všetkými si tykáme a vidíme ich ako spolutvorcov našej komunity, ako niekoho, komu je treba dať priestor na vyjadrenie sa a zapojenie sa do života v komunite. Snažíme si získať ich rešpekt tým, že my rešpektujeme ich. Vyhýbame sa autoritatívnemu správaniu a zapájame ich do výberu tém a tvorby pravidiel. Stretávame sa aj mimo hodín Životológie, brávame ich na školenia a mládežnícke výmeny i do zahraničia, spolu s nimi organizujeme udalosti v meste (napr. už druhý rok sme spoločne na námestí rozdávali perníky, čaj a milé slová okoloidúcim na Mikuláša) a tohto roku máme v pláne oveľa viac. 😊

Čím vás napĺňa táto práca?

Jednoznačne tým, že sa človek pozitívne pri mladých nabije, spozná ako oni vidia svet a veľakrát sa od nich naučí mnoho vecí.

Lucia Mariničová - absolventka Ekonomickej Fakulty Univerzity Mateja Bela, od roku 2010 sa profesionalizuje na poli práce s mládežou na lokálnej a medzinárodnej úrovni, aktuálne pôsobí ako projektový manažér pre verejný a neziskový sektor.

Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa stali mentormi mládeže a súčasťou Životológie?

Pre mňa to bola najmä vášeň k práci s mladými, v ktorej vidím obrovský zmysel. Keďže som sa neformálnemu vzdelávaniu venovala už dlho pred tým, viem, aká dôležitá je potreba tohto typu vzdelávania pre mladých ľudí. Životológia v podstate spája obe veci a pridáva k nim omnoho viac. Ja som sa v tomto projekte veľmi našla. Vidím prínos Životológie pre mladých a spoločnosť ako takú a myslím si, že tento projekt má ešte veľkú budúcnosť.

Aký máte vzťah so študentmi? Stretávate sa s nimi aj pri nejakých mimoškolských aktivitách?

Myslím si, že toto záleží aj od jednotlivých tried - v každej totiž prevažuje úplne iná atmosféra a to núti aj nás mentorov prispôsobovať hodiny pre každú triedu individuálne. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že si so študentmi zachovávame veľmi priateľský vzťah, neraz sa s nami podelia aj o svoje vlastné vtipné historky, či vnútorné triedne vtipy. Niekedy je zase ťažšie nájsť správny pomer medzi priateľským vzťahom a autoritou, no myslím si, že to je jedna z vecí, čo nás mentorov učí veľmi veľa. Núti nás pripravovať sa na hodiny zodpovedne. Keďže máme občianske združenie, v ktorom vedieme rôzne projekty pre mladých, stretávame sa s niektorými z nich aj po škole.

Čím vás napĺňa táto práca?

Pre mňa je to najmä pocit zadosťučinenia, že robím niečo dobré. Milujem energiu, ktorú prinášajú mladí, ich pohľad na vec, ktorý veľakrát poskytne aj mne inú perspektívu. Vďaka možnosti pomôcť rozvíjať mladých sa neustále rozvíjam aj ja. Myslím si, že by pri inom type práce by to tak intenzívne nebolo.

Aké sú vaše plány do budúcnosti v súvislosti so Životológiou?

Pokiaľ mi to práca dovolí, tak by som chcela určite pokračovať ako Teen Mentor, časom pomôcť dostať Životológiu aj na iné školy na východe. V tomto som mimoriadne rada, že sa nám podarilo dotiahnuť Životológiu aj na východ Slovenska, keďže väčšinou prichádza východ na rad ako posledný a v tomto prípade to tak nebolo.

S akými nečakanými zážitkami (momentmi) ste sa stretli počas hodiny Životológie so študentmi, na ktoré budete dlho spomínať?

Nespomeniem si na konktrétny zážitok, no je to taká spleť momentov, kedy sme si aj po hodine povedali, že fúha, tak to ako super poňali tú tému, nám by také východiská ani nenapadli. Alebo keď sa spoločne na hodine smejeme a občas nás to drží ešte aj po hodine a potom aj v kancelárii. Pre niekoho sú to možno maličkosti, no pre nás je to vedomie, že niečo robíme dobre.

Foto: archív Henika Holúbeková