Umelecký rezbár Milan Krajňák pochádza z Nižného Hrušova v okrese Vranov nad Topľou. Jeho sochy anjelov poznajú nielen na Slovensku ale aj v zahraničí. Prezident Andrej Kiska nimi obdarúva oficiálne zahraničné návštevy. Jednu z jeho sôch dostal do daru pápež František, iné boli darované detským oddeleniam v nemocniciach. Aukciami týchto sôch anjelov podporuje deti so svalovou distrofiou a detskou mozgovou obrnou. Svojimi sochami anjelov chce rozdávať lásku a nádej všetkým ľuďom.

Čomu si sa venoval pred rezbárstvom?

Aj keď som vyučený stolár, nikdy som s drevom nepracoval. Nemal som vzťah k presným veciam. Meter nie je môj kamarát. Mierku mám v rukách. Po koniec ramena je to 73 cm, keď roztiahnem ruky naširoko, viem, že je to 180 cm.

Predtým než som začal vyrezávať anjelov, som prevádzkoval samoobslužný obchod s textilom. Nebolo to však niečo, čo by ma napĺňalo. Ešte k tomu, keď prišla rómska návšteva, väčšinou niečo odišlo bez platenia. Rómov som nemal rád.

V tvojom živote sa však stala udalosť, ktorá to všetko zmenila.

Raz v noci sme sa vracali s deťmi domov, keď sa mi pokazilo auto. Pršalo, netušil som, čo robiť. V aute som mal deti, bola tma a nikde nikoho. Nebolo mi všetko jedno, doľahlo na mňa veľké zúfalstvo. V duchu som si zaželal: “Bože, pošli nám niekoho, kto by nám pomohol, kto by nás odtiahol.” Keď vtom zrazu pri mne zastalo auto, z neho vystúpil Róm a rovno sa ma opýtal, či potrebujem odtiahnuť. Pre mňa to bol hotový zázrak. Vtedy som si uvedomil, že musím ísť pracovať práve s tými, ktorých nemám rád - Rómami.

Čo nasledovalo potom?

Objavil som v sebe neskutočný dar v podobe rezbárstva. Zavrel som obchod, postupne všetko rozpredal. Začal som vyrábať sochy anjelov a spolupracovať s Rómami v chránenej dielni Roma Art v Čičave.

Ako sa na to pozerala tvoja manželka, rodina?

Na začiatku boli všelijaké pocity. Bolo to aj kvôli tomu, že Rómov som nemal nikdy rád a zrazu som s nimi spolupracoval. Doma boli ťažké časy, veľa ľudí mi nedôverovalo. Postupom času sa však všetko utriaslo. Keď mi syn po rokoch povedal: “Oci, som na teba hrdý, ” veľmi ma to dojalo.

Aké boli začiatky v dielni?

Začiatky boli ťažké. V dielni sme mali nevyučených chlapcov, chýbali odberatelia. Aj keď sa nám ich na začiatku zopár podarilo získať, výroba trvala veľmi dlho práve kvôli neskúsenosti chlapcov. Začarovaný kruh. Postupom času, ako naberali moji učni zručnosť a prax, sa to zlepšilo. Ostali však len tí najšikovnejší, ktorí sa tomu chceli naozaj venovať. Ja som rád, že som ich takto mohol podporiť, pretože majú v rukách skutočné remeslo, ktorým sa dokážu uživiť.

Ako sa na to pozeráš dnes? Si spokojný s výsledkami, ktoré vidíš za sebou?

Áno som. Len som si myslel, že sa to všetko podarí zrealizovať skôr. Ale všetko chce svoj čas.

Sochy, ktoré vyrezávaš sú anjeli. Prečo práve anjeli? Čím sú pre teba zvláštni?

Prišlo to samé od seba. Od prvého okamihu ako som mal nožík v rukách som vyrezával postavy žien. A k tým ženským postavám mi pasujú krídla.

Máš medzi sochami anjelov aj svojho “naj”?

Mám ich niekoľko. Sú anjeli, ktorých ani nepredávam. Niektorých so sebou nosím. Jedným z nich je portrét jednej pani, ktorú som videl na pohrebe. Jej smútok ma natoľko zaujal, že som jej tvár dal do dreva. Od tej doby majú všetci moji anjeli privreté oči.

Aké sú tvoje plány do budúcna?

Plány? Tak tých je skutočne veľa. Snažím sa podporovať deti so svalovou distrofiou a s detskou mozgovou obrnou. Plánujeme projekty s Adelou Banášou, niečo s televíziou JOJ. Je toho naozaj veľa.

Foto: Anna Revická a archív Milan Krajňák