Laura Dittel je absolventkou Fakulty verejnej správy na UPJŠ v Košiciach. V roku 2014/2015 študovala verejnú politiku na Maxwell School of Citizenship and Public Affairs na Syracuse University (New York, USA) v rámci prestížneho Hubert H. Humphrey Fellowship. Svoju pracovnú kariéru začínala v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny, neskôr založila vlastnú organizáciu, ktorá bola zameraná na enviromentálnu výchovu detí základných škôl. Stála pri zrode Karpatskej nadácie, ktorá od svojho založenia v roku 1994 poskytuje finančnú podporu, vzdelávanie a poradenstvo pre aktívnych ľudí a neziskové organizácie v záujme zlepšovania života na východnom Slovensku. Takmer od začiatku je jej riaditeľkou.

Karpatská nadácia začala svoje pôsobenie v rámci Karpatského euroregiónu. Čím je tento región zvláštny a prečo je dôležitá spolupráca krajín v rámci neho?

Po politických zmenách v 90-tych rokoch začalo vo východoeurópskom regióne mnoho vecí “kvasiť a vrieť”. Jedna z hrozieb, ktorá tu trčala z každej strany, bol potenciálny interetnický konflikt. Na tomto území žilo na jednom mieste pomerne veľa národov, národností a náboženských skupín. Kým boli hranice pevné a nepriepustné, tak sme to až tak veľmi nevnímali. Keď sa však začali uvoľňovať, ľudia viac komunikovali, cestovali, začali vnímať jeden druhého a novonadobudnutá sloboda priniesla aj napätia. Na Slovensku to bolo obdobie mečiarizmu, ktoré vnieslo veľké napätie do slovensko-maďarských vzťahov, ale to zďaleka nebol jediný problém. Niektorí sociológovia a analytici prirovnávali túto situáciu k situácii na Balkáne, kde sa to skončilo občianskou vojnou. Vtedy vznikla iniciatíva na vytvorenie tzv. Karpatského euroregiónu, kde sa spojili prihraničné oblasti piatich štátov – Poľska, Slovenska, Ukrajiny, Maďarska a Rumunska, ktoré sa historicky spoločne vyvíjali. Ich spoločným prírodným menovateľom bola východná časť Karpát a povodie rieky Tisa. V roku 1993 Karpatský euroregión zakladali hlavne starostovia a okresní funkcionári. Ich cieľom bola cezhraničná spolupráca, výmena skúseností, predchádzanie možným konfliktom prostredníctvom komunikácie a porozumenia. Karpatská nadácia vznikla o rok neskôr ako nástroj, ktorý mal tieto snahy podporiť finančne a pomôcť pri facilitácii spolupráce.

Keď porovnáte jednotlivé regióny v rámci Karpatského euroregiónu, ako je na tom východné Slovensko?

Keď vznikol tento euroregión situácia vo všetkých piatich krajinách bola viac menej rovnaká s malými odchýlkami. Aj keď sa úplne nedá porovnať východné Slovensko s niektorými oblasťami Rumunska alebo Ukrajiny, kde sú stále nedotknuté hlboké lesy, v ktorých môžete stráviť na turistike aj päť dní a nestretnete živú dušu. Po vstupe jednotlivých štátov do EÚ nabrali tieto krajiny iný socio-ekonomický smer. Dnes sú rozdiely väčšie. Ten najhlbší cítime vo vzťahu k Ukrajine, ktorá ostala za Shengenskou hranicou. Európska integrácia priniesla štyrom z piatich krajín, vrátane Slovenska, úplne iné možnosti. Mám na mysli hlavne rozvoj ekonomiky, nové možnosti spolupráce a to ovplyvnilo aj mentálne nastavenie ľudí a celkovú životaschopnosť. Dnes je vzhľadom na tento fakt, ale aj prebiehajúcu vojnu na Ukrajine, cítiť oveľa viac beznádeje z ľudí, ktorí sú len pár kilometrov od nás.

S akými najväčšími ťažkosťami sa stretávajú ľudia žijúci v našom regióne?

Ak by som mala charakterizovať najpálčivejšie problémy východného Slovenska, tak tam rozhodne patrí: odliv “mozgov” a týka sa najmä mladých ľudí. Odchádzajú za štúdiom, za prácou často bez plánu návratu. Mnoho schopných ľudí tu nevidí pracovné príležitosti a dostatočne dobré šance na sebarealizáciu. Taktiež je tu slabá infraštruktúra oproti iným regiónom. Nemám na mysli len cesty a chýbajúcu diaľnicu, ale aj prístup k informáciám, vzdelaniu, finančným prostriedkom. Tým, že je hlavné mesto tak excentricky postavené, je tento región ďaleko od miesta, kde sa robia rozhodnutia. Hlboké regionálne rozdiely považujem za veľmi vážny problém, ktorý sa nám napriek európskym fondom a pomoci nedarí odstraňovať. Napriek tomu, že veľa ministrov v rôznych vládach bolo z východného Slovenska, veľmi rýchlo na to zabudli.

Ako sa odlišuje súčasné východné Slovensko od toho spred 20 rokov? Čo sa tu najviac zmenilo?

Celé Slovensko sa zmenilo. Možnosti krajiny sa po Nežnej revolúcii a následnom vstupe do euroatlantických štruktúr radikálne zmenili. Základom je sloboda, ktorú sme získali a ktorú si po takmer tridsiatich rokoch už ani poriadne nevážime. Možnosti dnešných mladých ľudí sú neporovnateľné s tými, ktoré sme mali my. Dnes si človek môže slobodne vybrať kam pôjde na výlet, študovať, pracovať alebo žiť. Zmeny však priniesli aj akúsi zvláštnu nespokojnosť ľudí so všetkým, radikalizáciu rozmýšľania. Napriek tomu, že sa radíme k rozvinutej časti sveta sme málo tolerantní a otvorení.

Stále vnímam už spomínané regionálne rozdiely. V minulosti bol tento región definovaný ako zaostalý a chudobný oproti zvyšku Slovenska a takým aj zostal. Rozdiel oproti iným častiam Slovenska je stále veľmi viditeľný a myslím si, že sa ani nedá úplne odstrániť. Podľa štúdie, ktorú pre nás robil sociológ Michal Vašečka, je pre tento región prirodzené spolupracovať skôr s Krakovom, Miškolcom a Mukačevom než s Bratislavou. Možno dopravné prepojenie sever - juh, kde Košice môžu zohrávať kľúčovú úlohu, by bolo pre východ významnejšie ako prepojenie východ - západ. Toto by prinieslo nové možnosti. Záleží už len na tom, do akej miery ich dokážeme uchopiť a či sa nájde osvietený miestny líder, ktorý ich zhmotní.

Jedným z najpálčivejších problémov je aj vysoká miera nezamestnanosti, hlavne u mladých ľudí. Existuje nejaké riešenie, ktoré by mohlo pomôcť tento problém zmenšiť?

Mladý človek, ktorý skončí strednú školu a ocitne sa na trhu práce, je často vo veľmi ťažkej situácii. Nemá žiadnu pracovnú skúsenosť, často nie je schopný efektívne sa pripraviť na pracovný pohovor. Stáva sa, že si nevie napísať ani životopis. My sme začali na túto potrebu reagovať programom Trampolína. Chceli sme vytvoriť akýsi odrazový mostík, ktorý mladým ľuďom pomôže dostať sa von z tejto situácie. Celý proces pozostáva z niekoľkých častí. Poskytuje vzdelávanie, v rámci ktorého sa mladý človek učí zlepšovať svoje prezentačné schopnosti, napísať si životopis, či ako sa má predstaviť v dobrom svetle na pracovnom pohovore. V poslednom ročníku sme v spolupráci s personálnou agentúrou pripravili simulované assessment centrá, kde si účastníci mohli priamo zažiť, ako firmy vyberajú ľudí do svojich tímov. Chýbajúcu pracovnú skúsenosť mohli získať absolvovaním dobrovoľníckej stáže vo vybraných neziskovkách pod vedením mentorov. V tomto roku sa nám podarilo do tohto programu zaangažovať aj firmu, s ktorou realizujeme projekt s dôrazom na ľudí s fyzickým postihnutím, ktorí to majú na trhu práce ešte zložitejšie. Vybrali sme tých, ktorí majú potenciál pracovať v IT sektore. Táto spoločnosť sa im bude zhruba pol roka venovať, aby sa následne vedeli integrovať do ich pracovného procesu.

Naše školstvo nie je v úplne ideálnom stave a má svoje veľké rezervy. Pilotným programom MyMachine Slovakia chcete podporiť a vzájomne prepojiť jednotlivé stupne vzdelávania.

Program MyMachine Slovakia, ktorý sme začali realizovať minulého roku, je možnosťou, ktorá má potenciál vhodne doplniť súčasné vzdelávanie a urobiť ho zaujímavejším a hravejším. Vznikol v Belgicku a my sme sa stali jeho exkluzívnym partnerom na Slovensku. Je to program, ktorý prepája tri stupne škôl - základné, stredné a vysoké. Podporuje spoluprácu medzi pedagógmi a žiakmi, študentami, popularizuje technické vzdelávanie, rozvíja kreativitu a dáva priestor detskej predstavivosti. Funguje veľmi jednoducho: deti zo základných škôl na spoločných workshopoch kreslia stroje svojich snov. Môže to byť čokoľvek, čo dieťa považuje za dôležité: od natierača Nutelly až po odháňača strašidiel spod postele. Následne sa v diskusii vyberie ten najzaujímavejší nápad, s ktorým sa dokážu všetci stotožniť. Nastupujú študenti vysokých škôl – zvyčajne študujúci dizajn, ktorí dajú nakreslenému nápadu reálne kontúry a urobia technický nákres. V tretej fáze preberajú projekt stredoškoláci z technických škôl, ktorí dokážu zostrojiť prototyp. Jedná sa o veľmi jednoduchý reťazec aktivít, kde je cesta dôležitejšia ako samotný cieľ. Školy si program zamilovali pre jeho otvorenosť, hravosť a relatívnu nenáročnosť. Už teraz sa nám hlásia ďalšie školy, ktoré by sa chceli na tomto projekte podieľať v budúcom školskom roku.

Čo je pre vás “hnacím motorom” vo vašej práci?

Som človek treťosektorový. Mám rada túto prácu a nikdy som nepremýšľala o kariére v podnikateľskom sektore. Mimovládne organizácie sú dôležitou „treťou nohou“, na ktorej stojí každá dobre fungujúca spoločnosť. Vždy som verila v silu tohto sektora, ktorý zase verí v silu človeka. Táto nadácia je moje “dieťa”. Od začiatku som svoje pôsobenie v tejto organizácii brala ako skvelú príležitosť a spôsob, ako sa dá tomuto regiónu naozaj pomôcť. Verím v silu miestnych dobrovoľníckych aktivít, ktoré sú vedené aktívnymi ľuďmi, ktorí presne vedia, aký je v komunite problém a ako sa dá vyriešiť. Verím v lokálne riešenia, ktoré má naša nadácia možnosť ovplyvňovať, finančne podporovať a ktoré prinášajú často až neuveriteľné výsledky na miestnej úrovni. Tretí sektor je šanca pre ľudí, ktorí netrvajú na štandardných riešeniach a sú ochotní otvoriť oči pre rôzne alternatívne cesty.

Zdroj fotografií: archív Laura Dittel