Ingrid Doležalová sa narodila a vyrastala v Bardejove, vyštudovala odbor Sociálna práca v rómskej komunite na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Od roku 1998 sa aktívne venuje rómskej problematike hlavne v teréne, ale aj iným oblastiam (sociálna oblasť, regionálny rozvoj, manažment projektov). V súčasnosti pracuje ako projektová manažérka jedného z národných projektov na Úrade splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity a vo voľnom čase aj ako dobrovoľníčka a hlavná koordinátorka webového portálu www.socialnypresov.sk. Tohto roku bola medzi finalistkami ankety Slovenka roka 2017 v kategórii Charita.

Nemáte pocit, že sa v súčasnosti pozerá na absolventov štúdia v odbore sociálna práca tak trochu cez prsty? Akí vlastne vychádzajú absolventi tohto odboru?

Z niektorých vysokých škôl vychádzajú ľudia pripravení na toto zamestnanie, bohužiaľ, z niektorých vysokých škôl sú absolventi nepoužiteľní. Je to práve kvôli tomu, že nie je kladený dôraz na prax a študenti to mnohokrát študujú len kvôli titulu a nie zo záujmu. Študenti nie sú rozhľadení a nemajú reálny kontakt s ľuďmi z rôznych cieľových skupín.

Človek, ktorý chce pracovať v tejto oblasti, to musí brať aj ako poslanie, musí mať záujem pracovať s ľuďmi a vedieť mu poradiť, pomôcť pri riešení rôznych životných situácií. Tak ako zdravotník, či učiteľ. Je to práca s ľuďmi, ktorá sa nedá vykonávať len z kancelárie v rámci nejakého poradenstva. Buď chceme ľuďom pomôcť, pomáhať, aby sa kvalita ich života zlepšovala alebo to potom nerobme. Na čo? Je to zbytočné.

Existuje nejaké jedno univerzálne riešenie, ktoré by mohlo fungovať pri práci s rôznymi cieľovými skupinami?

Veľmi nie. Aj keď niektoré riešenia, ktoré boli a sú orientované napr. na rómsku problematiku boli vyskúšané a fungovali. Avšak tým, že každá lokalita je iná, či už počtom Rómov alebo situáciou, ktorá tam je, si vyžaduje trošku iné riešenie, prispôsobené danej lokalite, komunite. Každá obec má svoje špecifiká, na ktoré je nutné prihliadať a brať ohľad.

Myslím si, že pri každej práci s rôznymi cieľovými skupinami je potrebné vždy prihliadať na ich špecifiká. Musí sa brať do úvahy konkrétna situácia, podmienky, vzdelanie alebo rodinné zázemie. Nedá sa povedať, že toto sa bude robiť takto a toto takto. Hrubé pravidlá môžu fungovať, ale jednotlivé lokality si detaily musia kreovať samé.

Situácia sa zlepšuje, zhoršuje alebo stagnuje v rómskej problematike?

Keď som sa v roku 1998 začala venovať rómskej téme, mala som pocit, že sa tieto veci začínajú hýbať. Spúšťali sa rôzne pilotné projekty v rôznych oblastiach. Naozaj sa pracovalo s konkrétnymi ľuďmi v teréne. Rozbiehali sa tam mnohé projekty v spolupráci so samosprávami, ľuďmi z obcí. Približne do roku 2006 sa to ešte nejako zlepšovalo. Mám však pocit, že za posledných 10 rokov to celé stagnuje. Veci sa neriešia systémovo a komplexne. Vždy fungujeme od jedného projektu po ďalší. Nikto nerieši to, čo bude, keď projekt skončí. Čo bude s ľuďmi, terénnymi, komunitnými či sociálnymi pracovníkmi. Vždy sú tam časové medzery a nie je zachovaná kontinuita. Nikto nepracuje a nerieši so samosprávami (starostami, poslancami) to, aby sa začali zamýšľať nad financovaním týchto ľudí z vlastných rozpočtov. A samozrejme chýbajú systémové opatrenia, ktoré by boli financované štátom.

Čo je dôležité, aby sa mohla vytvoriť dobrá spolupráca medzi sociálnym pracovníkom a danou cieľovou skupinou?

Dôvera. Všetci pracovníci, ktorí na konkrétnych projektoch pracujú, si musia istý čas budovať dôveru a rešpekt u týchto ľudí. Nedá sa pracovať štýlom, že dnes niekde začína projekt a ja tam hneď v prvý deň budem robiť zmeny. Tí ľudia vás nemusia prijať, nezdôveria sa vám hneď a celá sociálna práca, pomoc a poradenstvo tým pádom stráca zmysel. Musíte vytvoriť priateľskú atmosféru, musíte ich aj vy rešpektovať a vážiť si. Bez toho to nejde. Až po získaní rešpektu a dôvery, sa k nim môžete pomaličky približovať a oni k vám. Potom môžete začať pomáhať. Keď vám začnú veriť, začnú rozprávať a proces sociálnej pomoci môže začať. Taktiež môžu začať aj ďalšie aktivity, ktoré potrebujú, aby sa život týchto ľudí zlepšil. Je potrebné si uvedomiť, že vy nie ste ten, kto to za nich urobí. Vy ste ten, kto ich to naučí, bude sprevádzať, aby sa to naučili a vedeli predchádzať patologickým situáciám, prípadne, aby si v mnohých situáciách vedeli pomôcť.

Okrem toho, že intenzívne pracujete práve s rómskou menšinou, vytvorili ste aj portál Sociálny Prešov, ktorý je zameraný na všetky oblasti sociálnej pomoci. Čo vás k tomu viedlo?

Keď sme sa v roku 2006 s manželom presťahovali z Bratislavy do Prešova, chýbali mi tu základné informácie o rôznych organizáciách, ktoré robia dobré veci. Chýbala mi tu partnerská spolupráca, informácie aj o najmenších aktivitách, ktoré sa tu dejú a aktívna spolupráca so samosprávou. Cieľom bolo, aby jednoduchým spôsobom všetky zraniteľné cieľové skupiny mali jednoduchý prístup k informáciám, ktoré potrebujú v rámci sociálnej pomoci.

Tieto informácie sú predsa aj na portáli mesta.

Áno, ale tam ste sa museli komplikovane preklikávať, kým ste sa dostali k nejakej žiadosti, informácií. Ľudia, ktorí nemali počítačovú gramotnosť sa k týmto informáciám nevedeli dostať.

Čiže výsledkom vášho úsilia sa stal portál www.socialnypresov.sk.

Presne tak. Je to jednoduchý web, ktorý sme dávali dokopy s kolegyňou Renátou Kukovou, Ľubomírom Danielom Fedorom a ďalšími spolupracovníkmi asi pol roka a 5. decembra 2012 oficiálne spustili. Celá stránka je veľmi aktívna. Prinášame tam informácie zo sociálnej oblasti ako aj rôznych aktivít, ktoré sa v meste prostredníctvom samosprávy, ale hlavne mimovládnych organizácií dejú. Čo nás teší je to, že informácie na ňom nevyhľadávajú len Prešovčania alebo obyvatelia Prešovského kraja ale ľudia z celého Slovenska.

Všetky aktivity, ktoré v rámci Sociálneho Prešova robíme, robíme dobrovoľne. Myslím si, že táto práca má veľký zmysel. Mnohým poradíme v rámci online poradne, ktorú tam máme spustenú. Informácie, ktoré nám mimovládky pošlú, my zdarma zverejňujeme. Taktiež realizujeme buď vlastné projekty alebo projekty v spolupráci s inými organizáciami. Organizáciam poskytujeme mediálnu podporu.

Ktoré projekty napríklad?

Bol to napríklad projekt “Babka, dedko nájdeme sa”, v ktorom sme prepojili dve osamelé cieľové skupiny - seniorov a deti z detského domova.

“Veselé rúška”, kde Janka Kadaňková prostredníctvom nás ušila 500 veselých rúšok, ktoré sme odovzdali na detskej onkológii v Košiciach. Tento rok sme z 2% daní spolu s hlavným partnerom, firmou Spravbytkomfort, a. s., priniesli aktivitu Zelená pre Prešov. V rámci nej sme vyzvali organizácie, školy, škôlky, aktívnych občanov k spolupráci. Vysádzajú sa stromčeky, bylinkové záhrady, revitalizujú sa vnútrobloky a pod.

Ďalším projektom, ešte za bývalého vedenia mesta, bol monitoring sociálnych služieb v spolupráci s mestom. Mesto malo záujem získať spätnú väzbu o tom, ako sú klienti spokojní s poskytovanými sociálnymi službami, ktoré sú v jeho kompetencii. Aj na základe tohto monitoringu sa následne nastavovali dotácie pre jednotlivé organizácie. Bohužiaľ, opäť sa to vrátilo do predošlého stavu. Totiž nie všetky organizácie poskytujú sociálne služby rovnakému počtu klientov, taktiež ani ich kvalita nie je rovnaká. Myslím si, že by to malo byť odlíšené výškou dotácie, príspevku. Potom sa aj jednotlivé organizácie budú snažiť viac zlepšovať kvalitu svojich poskytovaných služieb. Keď všetky organizácie dostávajú rovnakú dotáciu, nie je to pre nich motivačné zlepšovať kvalitu.

Našou ďalšou aktivitou bolo to, že sme dva roky po sebe vyčíslili, koľko prišlo peňazí do Prešova z 2% daní. Boli to veľmi zaujímavé čísla. Myslím, že v roku 2013 prišlo do Prešova okolo 600 000 eur z 2% daní. Podľa môjho názoru, aj o toto by sa mali občania zaujímať a pýtať si spätnú väzbu. Ak venujem niekomu peniaze z 2% daní, či sú nejakým spôsobom vrátené ľuďom, ktorí tú pomoc naozaj potrebujú. Lebo 2% by mali byť použité na aktivity pre ľudí a pomoc pre tých, ktorí ju potrebujú.

Čo ste sa vy osobne naučili pri projekte Sociálny Prešov?

Veľa vecí. Každé stretnutie, partnerstvo alebo aj problém vás posúva niekam. V tom dobrom slova zmysle alebo v tom zlom, že sa z toho poučíte, zosilniete. Získali sme veľa kontaktov, zorganizovali mnoho aktivít, ktoré prinášajú konkrétnu pomoc. Či už sú to rôzne kamarátstva, nové zážitky alebo len dobrý pocit. Chceli sme dosiahnuť, aby ľudia vychádzali vonku, stretávali sa spolu, boli aktívnejší, všímali si dianie okolo seba. Prepájali sme buď našimi alebo spoločnými aktivitami s inými organizáciami rôzne cieľové skupiny, aby sme sa navzájom spoznávali, a tak prekonali strach z nepoznaného.

Sú naozaj ľudia v dnešnej dobe bez záujmu o iných?

Ako ktorí a ako kde. Je to vždy o ľuďoch. Sú ľudia, ktorí sa zaujímajú a chcú. A sú takí, ktorí sa nezaujímajú a nikdy sa o iných zaujímať ani nebudú. Je však omnoho viac tých, ktorí chcú pomáhať. A naozaj tí, ktorí majú málo, tak aj z toho mála sa vedia podeliť. A to sa veľmi cení.

Boli ste aj jednou z finalistiek ankety Slovenka roka 2017 v kategórii Charita. Aká vládla atmosféra medzi kandidátkami?

Atmosféra bola veľmi priateľská a prajná. Aspoň ja som mala ten pocit. Bola tam dobrá energia na všetkých stretnutiach, či už na fotení, tlačovej konferencii či vernisáži alebo na slávnostnom vyhlásení výsledkov. Verím, že zostaneme v kontakte a podarí sa nám zorganizovať nejaký spoločný neformálny výlet.

Ak by mohol každý vo svojom živote urobiť jednu maličkosť, ktorá by mohla pomôcť ľuďom odkázaným na pomoc, čo by to mohlo byť?

Mojím mottom je: “Nezáleží, či idete podľa plánu, dôležité je, že sa nezastavujete." Ak chceme robiť dobro, môžeme ho robiť rôznymi spôsobmi: či už malou radou, materiálne, finančne alebo len tým, že sme spolu. Už mnohokrát v živote sa mi naplnila ľudová múdrosť, ktorá hovorí: "Čo dáš, to dostaneš." Hodiny strávené v teréne, ten čas, energia, ktorú som odovzdala, sa mi vracia. Moja práca ma baví a napĺňa. Zažívam pri nej, samozrejme, aj náročné chvíle, ale viem, že i tie majú svoj význam a posúvajú ma vpred.

Zdroj fotografií: Archív Ingrid Doležalová